Northeast Dreamtrip je dvadsaťosemdňový výlet po celom severovýchode Brazíle zahŕňajúci deväť miest s celodennými aktivitami a dve mestá na prespávanie a večeru organizovaný cestovnou agentúrov pre výmenných študentov Belo Brasil. Od 8. 1. až do 6. 2. som sa presúvala z jedného magického kúta sveta do druhého a priebežne som si spisovala svoje zážitky a pocity z daných destinácii. Dúfam, že sa Vám bude môj myšlienkový pochod dobre čítať a ospravedlňujem sa za akékoľvek gramatické chyby, ktoré sa v ňom môžu sem tam vyskytnúť.
Celé sa to začalo o 4:15 ráno kedy som s host rodinou opustila dom a vybrala sa na letisko odkiaľ som o 7:20 spolu a ďalšími výmennými študentami odlietala do hlavného mesta brazílskeho štátu Ceará – Fortaleza. Tam sme po vyzdvihnutí kufrov konečne spoznali aj zvyšok našej výpravy, ktorá sa nazbierala zo všetkých brazílskych dištriktov. Celá štvorhodinová cesta autobusom sa niesla v duchu otázok: “Ako sa voláš? Odkiaľ si?”
Čakala nás jazda po piesočných dunách tunajšej malej púšte až do jednej z oáz. Neviete si predstaviť, aké to bolo dokonalé. Zároveň som sa bála o svoj život pritom ako som sa držala strechy auta a zároveň som aj s kamarátmi nedokázala udržať nadšené výkriky. Všade naokolo bol len piesok a oceán. Spievali sme si anglické aj brazílske pesničky, fotili sme sa a prosili sme vodiča, aby išiel rýchlejšie.
Dńa 10.1. sme sa vybrali na pláž, po ktorej sme sa kolektívne nejakým zázrakom dokázali všetci nahrnúť do menšieho bazénu. Poobede sme mali možnosť vyskúšať si bojový tanec menom Capoeira za sprievodu tradičnej brazílskej hudby a hry na Berimbau a deň sme zakončili prechádzkami po dedine, kde sa mi konečne podarilo v jednom z obchodov zohnať svoju vlastnú brazílsku vlajku.
O deň na to sme sa znova presunuli do Fortalezy, kde sme zas naskočili na buggy autá, vodič našej skupinke pustil miestny funk a preháňali sme sa ďalšou piesočnatou krajinou.
Dňa 13.1. nám ako program navyše bolo ponúknuté, že si môžeme zaplatiť celý deň v Beach parku, čo je najväčší aquapark v Latinskej Amerike. Všetci moji brazílsky kamaráti ma od začiatku výmeny presviedčali, že túto mega turistickú atrakciu jednoducho nemôžem vynechať. Ten deň som bola o pár stoviek reálov chudobnejšia a o množstvo adrenalínu bohatšia.
Dňa 17.1. sme sa presúvali do mesta menom Recife, ktoré bolo jedno z tých najkrajších a najviac zážitkovo bohatých. Po príchode do mesta som zistila, že v ňom práve dovolenkuje Ema – druhá a zároveň posledná Slovenka, ktorú spolu so mnou Rotary vyslalo na rok 24/25 do Brazílie. Ema okamžite zmobilizovala svoju counselourku a do pol hodiny som počula jej nadšený piskot z druhej strany nákupného centra, v ktorom sme s ostatnými študentami večerali. Bolo to neskutočne zvláštne a zároveň strašne krásne rozprávať sa s niekým tvárou v tvár po slovensky. Bola som týmto rýchlim stretnutím nadšená.
Dňa 18.1. nám už počas prehliadky mesta Belo Brazil povedalo, že si môžme začať zháňať veci na večerný karneval. S jednou neskutočne milou Dánkou, s ktorou som si tu vytvorila skvelé priateľstvo, sme si kúpili rovnaké slnečnicové koruny a zopár ďalších doplnkov, s ktorými sme sa večer vybrali do ulíc. Tam nás čakala kapela a tanečnice.
Dňa 19.1. som si po prvýkrát v živote mohla vyskúšať potápanie s kyslíkovou bombou a ak by mi náhodou bolo slovenčiny málo tak sme stretli ďalšiu skupinu študentov, ktorí absolvovali rovnaký trip s Belo Brasil ako my a jeho súčasťou bola aj Kornélia z Prahy. Ten večer sme sa obe skupiny stretli v našom hotely, vymenili sme si piny a podpisovali vlajky. Môžem úspešne vyhlásiť, že už nevlastním ani jeden slovenský pin. Všetkých približne stopäťdesiat kusov skončilo v rukách teenagerov z celého sveta.
Dňa 20.1: sme sa presúvali do historicky asi najvýznamnejšieho mesta nášho výletu. Salvador, hlavné mesto štátu Bahia, bolo prvé hlavné mesto Brazílie. Každá jeho časť je skrz na skrz prešpikovaná nie len brazílskou, ale aj africkou kultúrov, ktorú sem priniesli otroci mnoho rokov dozadu. Objavovať mesto sme začali až dva dni po našom príchode. Ten prvý sme prakticky celý strávili na lodi pri blízkom ostrove.
Zo Salvadoru pochádzajú aj ikonické farebné stužky. Jedno z tunajších africko-brazílskych náboženstiev hovorí, že ak si stužku trikrát zaviažeme okolo zápästia, kotníka alebo v podstate akéhokoľvek predmetu a budeme si priať tri želania tak ak sa raz stužka sama od seba rozpadne všetky sa vyplnia. Nemôžeme ju však odstrániť svojvoľne, prináša to totiž neštastie.
Do programu nám Belo Brasil zahrnulo aj návštevu divadla kultúry a folklóru štátu Bahia. Ja osobne milujem mytológie a príbehy o stvorení sveta a ak mi to niekto naservíruje v podobe divadelného predstavenia s tradičnou hudbou a tancami tak by som sa na to dokázala pozerať aj celé dni. Bohužiaľ, predstavenie malo asi len hodinu, avšak energia z neho ma sprevádzala celým zvyškom výletu.
Po toľkých dňoch pri oceáne sme sa presunuli do vnútrozemného mestečka Lençois. Ubytovali sme sa v menších chatkách, každú chvíľu niekto skríkol lebo ho prekvapila miestna obrovská žaba a po prebudení na ďalší deň sme začali krátky výstup k prírodnej šmykľavke.
O deň na to sme sa znova presunuli na pobrežie do mesta Itacaré. Práve tuná som si prvýkrát vyskúšala surfovanie a bol to zážitok, ktorý by som si určite chcela zopakovať. Pripomínalo mi to ako som sa učila jazdiť na snowboarde – ľavá noha vpredu, pravá vzadu, pokrčené kolená a radosť z toho, že som aspoň na chvíľku stála na doske.
Posledné mesto v štáte Bahia a tretie mesto odzadu, ktoré sme navštívili, bolo Porto Seguro. Okrem prehliadky historického centra a nášho bežného plážového dňa sme taktiež prvýkrát v živote mohli ochutnať kakaové ovocie alebo teda minimálne pocmúľať jedno zo semiačok, z ktorého sa neskôr praží čokoláda. Jeho biely a jemne sliznatý povrch mal sladkú chuť tropického ovocia.
Dňa 31.1. sme nerobili nič, teda aspoň ja a moji kamaráti sme si to tak zvolili. Mali sme možnosť ísť znovu na pláž, avšak piesok v plavkách a opaľovací krém nám už liezol krkom. V blízkom supermarkete sme si nakúpili ovocie a džúsy a užívali sme si poloprázdny hotel až do večera, kedy sa vrátil zvyšok výpravy.
Deň 1.2. nemal byť ničím špeciálny. Mali sme ho stráviť celý v autobuse a následne prespať v meste Vitória. Tento deň bol však výnimočný pre mňa, oslávila som totiž svoje osemnáste narodeniny. Už o polnoci, predtým ako sme išli spať, mi kamarátky, čo so mnou boli na izbe, ako prvé zaspievali k narodeninám. Aj keď ostatní už nemohli byť v ten moment pri mne tak mi asi polovica hotela poslala želania aspoň na whatsapp a ráno, keď som išla na raňajky, ma každú chvíľu niekto objímal. V nasledujúcich hodinách mi boli zaspievané verzie narodeninovej pesničky v angličtine, portugalčine, dánčine, francúzštine a nemčine.
Dňa 2.2. bolo až komické ako sa všetci okamžite zobudili ako na povel, keď jeden z Američanov pozrel z okna a zahlásil: “To je Ježíš?” V akomkoľvek inom meste by si hneď človek pomyslel, že chlapcovi jemne preskočilo, tuná sme však mohli vidieť všetci trčať pomedzi budovy z hory Corcovado jeho veľkú kamennú podobizňu. Dámi a páni, dorazili sme do Ria.
Pred nami boli posledné tri dni nášho výletu a som neskutočne rada, že môžem povedať, že sme si ich užili naplno. Copacabana, Ipanema, Cukrová homoľa… všetko to sú názvy, ktoré už aspoň raz počul každý Európan. Celé sa to zdalo ako sen, akoby som v Brazílii bola znova len prvý deň a spoznávala ju nanovo, no zároveň mi aj došlo, že toto mesto by asi nebol úplne môj šálok kávy čo sa jedná bývania.
Po našej poslednej oficiálnej aktivite, hodine samby a funku, sme sa s ťažkým srdcom presunuli do hotela, vytiahli vlajky, tričká a pohľadnice a začali sa podpisovať. Bolo to akoby sme sa lúčili po letnom tábore, až na to, že sme spolu neboli päť dní, ale dvadsaťosem. Boli sme na seba zvyknutí a pravdepodobne s väčšinou ľudí, s ktorými som strávila nekonečné hodiny v autobuse, slnečné rána na plážach a večery na miestnych trhoch, sa už nikdy neuvidím.
Dňa 6.2. ráno som poslednýkrát objala ľudí, čo odlietali späť do svojich dištriktov z Rio de Janeiro a so svojou skupinkov z dištriktu zo São Paulo sme sa naposledy krát zviezli autobusom až do nášho mesta. Tam si ma vyzdvihla host rodina, doma som vybalila kufor a až v izbe som si otvorila správy, kde už si moji kamaráti v skupine písali, že dorazili v poriadku domov, a že už teraz si chýbajú. Až tuná mi došlo, čo všetko som práve zažila a čo všetko už pravdepodobne asi nikdy nezažijem.
Keďže som narodeniny mala mimo domu tak 8. 2. sa ku nám narhnula väčšina mojich brazílskych aj nebrazílskych kamarátov a rodín a oslávila som svoju osemnástku poriadne po brazilsky: s kopou hudby, jedla a hluku, ktorý sa pravdepodobne niesol celou ulicou. Bola to asi tá najkrajšia narodeninová oslava akú som kedy mala. Zakončila som ňou nie len letné prázdniny, ale aj prvú etapu mojej výmeny.
Další články od Pavly
Samba, Forró, pláže a šialený koniec mesiaca
Dobré ráno, dobrý deň, dobrý večer. Pozdravujem vás z tridsať-stupňového São Paulo so spáleným chrbtom...
Prílet alebo Oi Brasil!
Čakalo na mňa viac ľudí než som predpokladala. Všetci ma vyobímali akoby sme boli starí...
Northeast Dreamtrip
Northeast Dreamtrip je dvadsaťosemdňový výlet po celom severovýchode Brazíle zahŕňajúci deväť miest s celodennými aktivitami...
