Celý tento príbeh sa začína bežný školský deň v štvrtok 5.3.. Už počas vyučovania sa šuškalo medzi žiakmi, že možno zavrú školu, lebo už prvé prípady korona vírusu v Taliansku boli dlhšie známe a v regióne Lombardia boli už niektoré školy zavreté. Akonáhle zazvonil zvonček na koniec vyučovania všetci sa rozpŕchli, aby stihli autobus alebo aby boli čo najskôr doma, nikto ale vtedy netušil, že to bude ich posledný školský deň tento školský rok. Necelú polhodinu po ukončení vyučovania sme dostali oznam, že škola je až do odvolania zavretá.
Už deň predtým poobede na kurze taliančine sme sa bavili s lektorkou, že či bude kurz pokračovať aj ak zavrú školy, ale nikto nečakal, že ich zavrú tak skoro. Samozrejme prvotná reakcia bola šťastie, radosť, lebo každí si myslel, že si teraz oddýchneme na dva týždne a potom sa do školy normálne vrátime. Ja som v ten deň šiel poobede na plavecký tréning, kde ešte u všetkých pretrvávalo nadšenie, ale keď si nás tréner po tréningu zavolal, že nevie či budeme môcť mať na daľší deň tréning a či vôbec budeme mať ešte túto sezónu nálada okamžite klesla.
Zrazu sa celá moja výmena otočila o 180 stupňov, ešte pred 4 dňami sa oslavoval karneval bez prestávky a zrazu sa všetko zatváralo a rušilo. Dni po uzávierky školy som ešte chodieval behávať na miestny atletický štadión a v nedeľu sme išli s host-rodinou a s americkým výmenným študentom na výlet, lenže tam sme už pocítili vplyv korony, keďže pamiatky, ktoré sme chceli navštíviť boli zavreté.
Deň potom, 9.3. bol posledný deň kedy som sa s niekým okrem host-rodiny stretol. Keďže dovtedy sa mohlo ešte voľne stretávať a aj niektoré kaviarne a reštaurácie boli otvorené išiel som s americkým výmenným študentom prejsť po meste a nakoniec sme skončili v McDonalde, kde sme museli sedieť pri samostatných stoloch meter od seba. Niečo také som zažil prvýkrát a takisto pravidelné návštevy policajtov, či sa rozostup dodržuje.
V ten istý deň večer keď som prišiel domov, bolo v správach, že od ďalšieho dňa je celoštátny zákaz vychádzania a stretávania sa, jediné čo sa mohlo, boli iba prechádzky a športová aktivita vonku, ale všetko sám len 1 osoba.
Ešte na začiatku sa nevedelo koľko toto všetko potrvá a pôvodne boli tieto opatrenia len na dva týždňa, ale ako sa situácia zhoršovala každým dňom opatrenia predlžovali a sprísňovali. Zrazu nastala veľká vlna negativity medzi obyvateľmi, ktorá bola oprávnená, lebo v televízií zábery mŕtvych a neustále negatívne správy morálke určite nepomáhali, ale našťastie časom si ľudia uvedomili, že plačom sa nič nevyrieši a začala celoštátna kampaň ako to zvládneme a že musíme vydržať. Pre moje šťastie v mojom meste ani na Sardínii počet chorých nikdy nebol vysoký.
Moje aktivity počas karantény
Na začiatku kým som si ešte naivne myslel, že po 2 týždňoch sa všetko vráti do normálu, som si pripravil čo všetko by som chcel urobiť počas tohto obdobia, ako urobiť si v poriadok v počítači alebo naučiť sa základy programovania a hlavne sa udržiavať v kondícií. Jediné čo sa mi darilo boli pravidelné behy a cvičiť na záhrade. Postupne ako každí deň ohlasovali len negatívne správy aj moja morálka išla dole a strácal som motiváciu robiť veci do školy alebo robiť hocičo počas dňa. Moje najväčšie šťastie bolo, že v dome, v ktorom bývam máme veľkú záhradu, tak som mohol pravidelne cvičiť, čo mi každí deň lepšilo náladu.
Zostať alebo ísť domov?
Samozrejme počas tejto krízy sa naskytla otázka, či sa nevrátiť domov skôr, ale rýchlo sme si aj s rodinou uvedomili, že cestovať momentálne je väčšie riziko a moja oblasť je veľmi slabo postihnutá. Bohužiaľ ostatní výmenní študenti z môjho sa postupne rozhodli odísť, tak ma napadla myšlienka im urobiť video s fotkami z celého roka, keďže sme sa nemohli ani rozlúčiť osobne. Veľmi ich to potešilo a bola to aspoň taká malá vec na rozlúčku.
Nakoniec sme z 5 zostali len 2, ja a študentka z Čile, ktorá tiež plánovala odísť, lenže pre ňu neboli žiadne lety domov. Samozrejme som bol smutní, že takto odišli a neviem kedy a či vôbec ich uvidím, lebo mali sme aj veľa naplánovaných aktivít a nakoniec sme ich nestihli, ale ja som bol stále presvedčený, že cestovanie by bolo veľké riziko a aj keby som sa vrátil musel by som byť v karanténnom centre, kde sa mi veľmi nechcelo.
Kulinárske okienko
Malé pozitívum z tejto karantény bolo, že host-mama keďže bola viac doma, tak viac varila a varila všelijaké špeciality. Či už to boli sépiové cestoviny z čerstvej sépie, domáce ravioli, rybie špeciality alebo iné miestne jedlá, ktoré boli vždy jedinečným zážitkom. Ja som sa konečne odhodlal uvariť aj niečo zo Slovenska, lenže keďže moje kuchárske schopnosti niesu na vysokej úrovni, urobil som rodine palacinky a keďže tu sa viac jedávajú francúzske crepes, tak boli pre nich náš typ palaciniek špeciálny a veľmi im chutil.
Tak nejako by som zhrnul môj život v karanténe, veľa jedla a športu. Samozrejme celá táto karanténa je veľmi psychicky náročná, ale dá sa to vydržať a keď si človek nájde rytmus, tak tie dni veľmi rýchlo prejdú. Nám už aktuálne od 4.5. uvoľnili opatrenia, takže môžeme ísť von behať, na prechádzku a aj sa stretávať s blízkymi, takže postupne sa to všetko zlepšuje. Snáď to bude takto len pokračovať a stihnem ešte popozerať ostrov a zažiť krásne zážitky.
Filip Forró RC Bratislava Danube → Itálie IMD D2080
