Po troch mesiacoch letných prázdnin sme sa opäť vrátili do školských lavíc. V dnešnom blogu Vám poviem o tom, aké je to byť v poslednom ročníku na argentínskej strednej škole a ako škola vlastne prebieha.
Ako ste si už mohli všimnúť, na južnej pologuli je všetko opačne ako u nás, na severnej. Takže aj letné prázdniny a leto sme mali až počas troch mesiacov od decembra až po február. Prvá vec, ktorá ma veľmi prekvapila, bolo, že mi nikto nevedel presne povedať, kedy sa školský rok začína. Nemajú to stanovené presne, tak ako my, a vraj každý rok začínajú v iný deň.
Možno ste v dnešných ranných hodinách zachytili správy či videli záplavu videí pochádzajúcich z juhovýchodnej Ázie. Videá zachytávajú ľudí utekajúcich z budov, sediacich na zemi, vody unikajúcej zo strešných bazénov luxusných hotelov či dokonca padajúcich stavieb.
Išlo totižto o zásah zemetrasenia s magnitúdou 7.7 ktoré sa od mesta Mandalay v Mjanmarsku rozšírilo s jeho otrasmi (neskôr s magnitúdou 6.4) do okolitých krajín ako je Čína či Thajsko. Prvá vlna zemetrasenia zasiahla približne o jednej hodine poobede a už si vyžiadala niekoľko obetí a tisíce zranených, a to iba v hraniciach Mjanmarska. Všetkých 6 Mjanmarskych regiónov vyhlásilo núdzový stav tak ako mnoho miest aj v okolitých krajinách.
Každý říká, že je potřeba si ten rok užít naplno, protože uteče jak nic. Dřív mi to nedocházelo, ale teď už tomu úplně rozumím. Čas letí tak rychle, že ani nevím jak. Díky tomu jsem opravdu ráda za všechny chvíle, které mohu trávit s rodinou a kamarády. Společně se smějeme, pláčeme, dokonce i bojíme, a tím jsme si blíž.
Jsem tady teprve týden, ale pořád se něco děje! Když jsme přistáli na letišti a z okna jsem viděla sníh, tak mi to došlo, že se to opravdu děje, že jsem tady. Cesta autem do Prostějova při západu slunce, sněhu a mlze byla prostě magická.
Během prvních několika dní jsem si prošla historické město, zašla si na Rotary mítink, kde jsem se seznámila s další inboundkou, vyřídila věci na policii v Olomouci a začala chodit do školy.
Ťažko sa mi verí, že už to je šesť mesiacov, odkedy som opustila pohodlie svojho domova. Už šesť mesiacov žijem na opačnom konci sveta a prežívam na vlastnej koži, aké to je byť Aussie. Už šesť mesiacov nezabudnuteľných zážitkov, poznávania nových vecí a budovania vzťahov a priateľstiev. Šesť mesiacov sa môže zdať ako dlhá doba, a predsa mi to príde, akoby som sem iba včera prišla.
Naučila som sa nespočetne veľa vecí o krajine, v ktorej teraz bývam, ako aj o sebe. Napríklad, všetci vieme, že v Austrálii je veľa kengúr. Nikto vám ale nepovie, že keď prídete do Austrálie, tak ich budete vidieť zrazené pri ceste, potom na tanieri na večeru a potom možno niekedy v prírode.
Môj šesťdňový výlet do Recife, hlavného mesta štátu Pernambuco, sa začal skoro ráno. O 5:00 sme ja, môj consellor a jeho žena vyrazili z Juazeira do Norte. Recife sa nachádza 600 km od Juazeira do Norte, takže nás čakala dlhá cesta autom. Mali sme tri zastávky – na raňajky, desiatu a obed. Pravdupovediac, polovicu cesty som prespala, takže cesta ubehla veľmi rýchlo (približne 8 hodín). Hneď po príchode do Recife sme pokračovali priamo do prvého „must-visit“ miesta – Olinda. Toto mestečko je známe svojimi farebnými koloniálnymi domami, úzkymi uličkami a úžasnými výhľadmi na oceán. Mimochodom, bol to môj prvýkrát v živote, keď som videla nekonečný oceán na vlastné oči. Pravdu povediac, vyhŕkla mi aj slzička.
Zaregistrujte se do našeho emailového seznamu a nenechte si ujít žádné novinky.
Pro úspěšnou registraci k odběru novinek z našeho webu potvrďte prosím vaši emailovou adresu kliknutím na odkaz v emailu, který jsme vám poslali. Děkujeme!
Subscribe
Pin It on Pinterest
Používáme cookies, abychom vám zajistili co možná nejsnadnější prohlížení našich webových stránek. Další používáním tohoto webu s tím souhlasíteSouhlasímVíce informací
