Po nedočkavom pól roku konečne prišiel ten jeden osudový deň — 7. augusta 2024 som teda so slzami v očiach (sama som sa prekvapila) nasadla na 11-hodinový let z viedeňského letiska priamo do centrály Thajska — Bangkoku.
Aj napriek všetkým potýčkam s visa a kuframi, povedala by som, že najväčší nával stresu na mňa dopadol, keď som konečne na letisku stretla mojich host rodičov s host klubom. Prvých 30 minút som bola iba korigovaná (čisto v thajčine) aby sme nafotili fotky z môjho príjazdu pre Rotary. Našťastie ma ale prišli vyslobodiť moji milovaní host súrodenci Love a Hero, vďaka ktorým som mala možnosť si konečne vydýchnuť.
Samotné prvé tri dni neboli prehnané aktivitami, za čo som vo výsledku aj vďačná. Mala som šancu sa lepšie zoznámiť s mojou novou rodinou, udomácniť sa a dovybavovali sme potrebné dokumenty pre môj pobyt a návštevu školy.
Z mojej prvej host rodiny po anglicky dokážem bez problémov komunikovať s mojim otcom a bratom Herom, ktorý sám mieri na výmenný pobyt do USA — taktiež ako Rotary YE študent. P’Love má podľa jej slov angličtinu ‘slabšiu’, no osobne si myslím, že to je iba jej zdvorilosť. Minimálne teda postačí na to, aby — opäť podľa jej slov — bola živým prekladačom pre moju host mamu, ktorá po anglicky nevie.
Ak sa vrátime na chvíľku ešte do dňa môjho príjazdu, jedna z prvých veľmi entuziastických otázok, ktorá padla od Hera, bola, či by som rada stretla jeho priateľov. Moja odpoveď bola jednoduchá: prečo nie?
No to som ešte nečakala, že po piatkovom vyzdvihnutí Hera z jeho internátu mi v aute oznámia, že sa po príchode domov mám pobaliť a ešte v tú noc pôjdeme do rodinného kondomínia v Hua Hin — s Herovými priateľmi, na celý víkend. Po príchode domov som sa teda s touto 4-člennou skupinkou zoznámila a o jedenástej v noci sme pobalení nasadli do dvoch áut a s menšou (veľmi kultúrnou) zastávkou v 7-Eleven sme vyrazili na cestu.
Najmagickejšia časť celého víkendu ale prišla o šiestej ráno v nedeľu. Vec, ktorú v Thajsku a špecificky v Hua Hin nemôžete vynechať, je východ slnka. Preto sme sa s povolením rodičov ráno pred šiestou postupne začali zobúdzať (v zmysle: “nastav budík na 5:30 a nejako sa pozdvihneme”, a nakoniec sme s Herovou kamarátkou aj tak ostatných vykopávali o 5:50 🙂 ) a išli sme na najbližšiu pláž. Aj napriek tomu, že tento článok dávam dokopy iba zo spiatočného pohľadu a poznámok, čo som si z daného víkendu spravila, doteraz som na tomto mieste mentálne zaseknutá a vidím ho veľmi živo. Nielen, že som videla more po 5 rokoch, ale myslím si, že krajší východ slnka v lepšej spoločnosti nikdy viac neuvidím. Na samotnej pláži sme boli až kým sa slnko úplne na oblohu nevyšplhalo, čo nám dalo dostatok priestoru na stavanie hradu z piesku, fotenie a minimálne mne na tvorenie nezabudnuteľných spomienok.
Síce som väčšinu tejto 5-člennej skupiny pred týmto víkendom vôbec nepoznala a okrem Hera vedel po anglicky iba jeden z nich, v retrospektíve som s týmito ľuďmi zažila jeden z najlepších víkendov môjho života a som im neskutočne vďačná. Už niekoľokrát som sa zastavila pri opakovanom rozrpávaní mojím kamarátom a spolužiakom o tomto víkende, že sa z toho pomaly stáva choroba. Jediné, čo ohľadom tohto víkendu ľutujem je, že som nenatočila viac videí. Verím, že aj s Herovým odchodom toto nie je poslednýkrát, čo sa vidíme. Tak ako divne to možno znie, naučili ma, že vlastne nepotrebujeme nutne slová na komunikáciu.
Další články od Lucie
Prvý týždeň výmenného študenta v Thajsku
Najmagickejšia časť celého víkendu ale prišla o šiestej ráno v nedeľu. Vec, ktorú v Thajsku a...
Ako sa stať výmenným študentom? Z pohľadu Rotary Youth Exchange
Moje meno je Lucia. Som 15 ročný teenager zo srdca Európy a už o naozaj...
