Už to bude zhruba mesiac, odkedy som prejdením letiskovej kontroly uzavrela krátku, no veľmi výraznú kapitolu môjho života. Od augusta 2024 som strávila takmer rok v srdci jednej z najväčších dovolenkových destinácií – Thajsku. Bývala som v thajskej rodine, chodila som do thajskej školy, pohybovala sa v malomestskej thajskej komunite a všeobecne som žila miestny život, maximálne tak, ako len cudzinec môže vôbec zažiť.
Hoci ide o často opakovanú vetu, tento rok bol pre mňa naozaj húsenkovou dráhou so svojimi vrcholmi a pádmi, o ktorých by som vám tu rada s čo najmenším filtrom porozprávala.
Možno ste v dnešných ranných hodinách zachytili správy či videli záplavu videí pochádzajúcich z juhovýchodnej Ázie. Videá zachytávajú ľudí utekajúcich z budov, sediacich na zemi, vody unikajúcej zo strešných bazénov luxusných hotelov či dokonca padajúcich stavieb.
Išlo totižto o zásah zemetrasenia s magnitúdou 7.7 ktoré sa od mesta Mandalay v Mjanmarsku rozšírilo s jeho otrasmi (neskôr s magnitúdou 6.4) do okolitých krajín ako je Čína či Thajsko. Prvá vlna zemetrasenia zasiahla približne o jednej hodine poobede a už si vyžiadala niekoľko obetí a tisíce zranených, a to iba v hraniciach Mjanmarska. Všetkých 6 Mjanmarskych regiónov vyhlásilo núdzový stav tak ako mnoho miest aj v okolitých krajinách.
Tak ako u nás na Slovensku sú školy s prísnym dress codeom a uniformami veľmi ojedinelé, tu je realitou presný opak. Do mája 2024 boli školské uniformy v Thajsku dokonca povinné, a to v štátnych aj súkromných školách. Práve v máji minulého roka však minister školstva oznámil, že školy si môžu po novom samy rozhodnúť, či budú vyžadovať uniformy – primárne s cieľom uľahčiť rodičom študentov výdavky. No podľa prieskumu, ktorý bol robený rok pred týmto rozhodnutím of the National Institute of Development Administration (NIDA), približne 80,53 % opýtaných podporovalo ich pokračujúce používanie, a ich voľiteľnosť podporilo iba pár škôl v hlavnom meste. Dokázali by sme ich rozdeliť na približne päť kategórií, po dve skupiny podľa pohlavia a štyri podľa veku – no dnes vám detailnejšie poviem iba o dvoch povinných typoch uniformy, a to pre prvý a druhý stupeň strednej školy.
Ak ste čítali môj prvý článok o tom, ako som sa stala výmennou študentkou v centre Thajska, možno si pamätáte na moje spomínanie na orientačné mítingy. Na tých nám veľmi často bývalí výmenní študenti v USA rozprávali o priam neexistujúcich chodníkoch a o tom, ako sa 90 % času museli spoliehať na svoje host rodiny pri cestovaní. No, to som neočakávala, že zažijem aj tu, 10 000 kilometrov od Spojených štátov.
Počas prvého z piatich výletov organizovaných Rotary 3330 pre tohtoročných výmenných študentov v Thajsku sme mali výnimočnú príležitosť preskúmať mnohé pamiatky turistického centra Phuketu. Ako jedna z týchto študentov by som vám dnes rada v retrospektívne previedla jedinečnými miestami ktoré sme počas nášho 5-dňového výletu na tento ostrov plný nočného života a prírodných zázrakov videli.
Centrum Phuketu – dovolím si povedať, že taký základ – je živé a farebné, plné miest, ktoré zachytávajú bohatú kultúru ostrova. Mojimi obľúbenými miestami boli Surin Hodinová veža, Saeng Tham Shrine a ulica Thanon Talang. Hlavná hodinová veža starého mesta Phuketu sa nachádza na kruhovom objazde v priamom centre mesta a slúži ako obľúbené miesto stretávania a pôvabná pripomienka koloniálneho dedičstva Phuketu.
Najmagickejšia časť celého víkendu ale prišla o šiestej ráno v nedeľu. Vec, ktorú v Thajsku a špecificky v Hua Hin nemôžete vynechať, je východ slnka. Preto sme sa s povolením rodičov ráno pred šiestou postupne začali zobúdzať (v zmysle: “nastav budík na 5:30 a nejako sa pozdvihneme”, a nakoniec sme s Herovou kamarátkou aj tak ostatných vykopávali o 5:50 🙂 ) a išli sme na najbližšiu pláž. Aj napriek tomu, že tento článok dávam dokopy iba zo spiatočného pohľadu a poznámok, čo som si z daného víkendu spravila, doteraz som na tomto mieste mentálne zaseknutá a vidím ho veľmi živo. Nielen, že som videla more po 5 rokoch, ale myslím si, že krajší východ slnka v lepšej spoločnosti nikdy viac neuvidím. Na samotnej pláži sme boli až kým sa slnko úplne na oblohu nevyšplhalo, čo nám dalo dostatok priestoru na stavanie hradu z piesku, fotenie a minimálne mne na tvorenie nezabudnuteľných spomienok.
