Môj návrat domov bol ako z nejakého filmu a to vám vôbec neklamem. 22.marca ma moji host rodičia odniesli na letisko v Cali a čakal ma let do hlavného mesta Kolumbie, Bogotá. Let bol desivý keďže bolo neskutočne veľa ľudí, ale ja som bola pripravená. Mala som rúško a dokonca aj rukavice. Došla som do Bogoty po náročnom lete plnom turbulencie a hneď mi tam merali teplotu. Mala som 35.8 a s úsmevom mi to teta oznámila.

 Na letisku som musela čakať okolo 11 hodín, niečo nemysliteľne v tejto situácii. Sadla som si k môjmu gatu a ticho sedela. Reštaurácie a lounges boli všetky zavreté okrem Burger King a jedného obchodu so suvenírmi. Neskutočne som sa tam nudila. Počúvala som hudbu, čítala, volala s kamarátmi a išla na menšiu prechádzku. Najviac ma prekvapilo že pred gatom do Madridu a Barcelóny bolo neskutočne veľa ľudí, ale lety im zrušili.

Po prechádzke som zistila, že mi zmenili gate a rýchlo som tam utekala. Neskutočne veľa ľudí tam bolo. Všetci sme išli do Houston, Texas. Čakali sme tam ešte dve hodiny a potom nám oznámili, že môžeme už sa nastúpiť. Ja som tam stála s letenkou v ruke a vydeseným výrazom na tvári, ale to desivé ma len čakalo. Pani pri stolíku mi povedala , že mám ísť na bok a že mi budú prezerať veci. V tom sa zjavil nejaký muž s dlhým kabátom a hral sa na inšpektora. Teraz Vám úprimne poviem, že mala som v očiach slzy. Už som chcela byť v lietadle. Bola som hladná, unavená a dosť už aj nahnevaná. Prezreli mi všetky veci počas toho ako som ja na boku nervózne sedela. Prehliadka trvala asi 15 minút a potom ma pustili a mohla som nastúpiť do lietadla.

 Let trval 6 hodín a bola mi neskutočná zima. V Kolumbii som mala po celý rok okolo 35C čiže nebola som veľmi vybavená do zimy. Mala som na sebe mikinu a dúfala som, že ma to ochráni. Triasla som sa celý čas a tešila som sa na pristatie. V Texase to šlo rýchlo keď neberiem do úvahy imigračné. Pán sa tam divil, že prečo práve chcem ísť do USA, ale pekne som mu to vysvetlila a sme sa aj zasmiali. Musela som tam kufre vyzdvihnúť a bola som rada, že som mala všetky. V lete do Pittsburghu nás bolo iba šesť čo bolo celkom super, ale nikto nemal rúško. V Amerike to vtedy počas môjho návratu ešte veľmi neriešili a to ma dosť strašilo.

  

 

V Pittsburghu po vyzdvihnutí kufrov ma čakal kamarát a jeho rodičia, u ktorých som bola okolo troch dní keďže repatriačný let som mala až 26.03. Hneď ako som sedela v aute sa mi neskutočne uľavilo. Vedela som, že teraz bude o mňa dobre postarané keby sa malo niečo pokaziť. Dali mi teplé oblečenie a bola som šťastná a nebola mi zima.

26.03 ma ráno odviezli na letisko a sadla som na lietadlo, ktoré ma viezlo do Washington DC. Hneď ako som vyšla z lietadla stretla som iných občanov Slovenska a hlavne v mojom veku. Stretla som sa aj s dvoma inými výmennými študentmi , ktorí boli v USA s Rotary, Ondrej a Adam. Mali sme spolu letieť domov , ale v tom sme sa dozvedeli, že náš let posunuli až o 16 hodín, teda museli sme čakať okolo 25 hodín kým sme sa dostali do lietadla.

Hneď sme vyťahovali mobily a volali Rotary, ambasáde alebo rodičom. Bol to neskutočne hektický proces a po asi jednej hodine nám bol vybavený hotel a všetci sme si tam išli oddýchnuť. Na hotely sme stretli veľa iných výmenných študentov. Skamarátili sme sa a spolu sme strávili ten náš čas pred letom domov. Asi by ste si mysleli, že som bola nervózna a vystresovaná , ale bola som neskutočne šťastná a už konečne aj najedená. Jedlo sme nemali v ponuke a tak sme museli ísť do Targetu alebo na pumpu si kúpiť.

Ďaľší deň o 9 ráno sme sa vybrali na letisko a postavili sme sa do rady. Bolo nás tam neskutočne veľa ľudí a bol tam veľmi veľký zmätok. Na jednej strane stáli Maďari a na druhej Slováci, Češi a zvyšok. Postupne nám brali kufre a nepozerali sa ani koho je ktorý kufor. To ma dosť nahnevalo keďže na letenke písalo, že máme dovolené mať len 1×23 kg kufor. Polku mojich vecí som kvôli tomu nechala v Kolumbii a ešte jeden veľký kufor u môjho kamaráta.

Ponakládali nás do autobusov, bolo ich asi 5 veľkých a 2-3 malé. Hneď ako sme všetci sedeli v buse nás odviezli ku lietadlu. Môj autobus bol prvý čiže ako prvý sme nastupovali. Pred lietadlom nám prezerali veci a postupne nás púšťali dnu. Trvalo to neskutočne dlho, ale konečne sme sa pohli a boli sme šťastní. V lietadle nám podávali štyrikrát stravu. Trikrát nám dali sandwhich v sáčku, ktorý som ja nemohla jesť lebo nemôžem jesť lepok a ani mliečne výrobky. Na večeru nám dali tiež sandwhich ale dali k nemu aj čipsy, na ktorých som si veľmi pochutila.

Jak sme pristáli na Slovensku začal chaos. Prv vytiahli cudzích ľudí a my Slováci sme tam čakali na povolenie vyjsť. No nedávali nám ho a tak sme museli v lietadle sa dusiť dve hodiny. Ľudia sa hádali s letuškami čo bolo celkom vtipné, keďže ony rozprávali po portugalsky. Bolo to niečo neskutočné keďže tam bolo veľa dôchodcov a deti.

Konečne sme vyšli vonku a išli na pasovú kontrolu. Do tej doby od nás nič nepýtali. Či sme Slováci, či máme vôbec letenku. Po pasovej kontrole sme čakali na kufre a nás delili. Tí, ktorí nemali 18 a prišli pre nich rodičia išli na bok a ostatní šli do busu a smer štátna karanténa. Môj otec na letisku čakal už od druhej rána. Musel ukázať môj rodný list a jeho občiansky preukaz. Všade boli foťáky a kamery, ale mne to už nevadilo. Sadla som si do nášho auta a išli sme domov do Košíc. Bolo to niečo neskutočné a naozaj ako z nejakého filmu.

 

Sára Kaprálová RC Košice → Kolumbie D4281

Pin It on Pinterest

Share This

Sdílejte tento příspěvek se svými přáteli!