Mesto, kde bojoval Čierný Panter

Vypočítavanka, ktorá rozhodla o roku môjho života. Nepovedala som rodičom, že si podávam prihlášku, ochorela som aj na prvom aj na druhom OM, preferencie krajín som si vybrala pomocou ententiky, keď mi prišlo zaradenie do krajiny, rodičia to chceli zmeniť a host rodina mi na maily neodpisovala. Moja príprava na výmenu bola teda dosť hektická. No celé to viedlo k roku, ktorý by som nevymenila za nič. Poučila som sa, že cez Čínu sa letieť neoplatí, keďže tý sú neskutočný perfekcionisti a tie kontroly sú šialené.

Všetko je tak veľké

Prišli sme bez veľkých potiaží a mňa to mesto očarilo už len tým, aké obrovské bolo. Výškové budovy, množstvo ľudí, rýchlosť internetu a najväčšie obchodné centrum na svete. No to najlepšie bolo, že celý rok som mala prežiť pri oceáne. Príroda sa postarala hneď zo začiatku výmeny o niekoľko zaujímavých momentov. Už týždeň po prílete sa spustil extrémny dážď. V priebehu pár hodín to spôsobilo také záplavy, že voda bola všade nad kolená, autobusy nejazdili a ľudia nechávali svoje autá na vozovke len aby v nich nezostali uviaznutý. Väčšina škôl vyučovanie zrušila a aj veľa ľudí dostalo v práci voľno, no moja škola nie, a tak som si prúd vody hodný rozbúrenej rieky počas šľapania do kopca do školy naplno užila.

V decembri nás zasa vystrašilo zemetrasenie. Pred hodinou kórejčiny sme s ostatnými výmennými študentmi pospávali v učebni (na 11 poschodí.) Zrazu nám všetkým prišla nejaká správa no keďže sme jej nerozumeli, uložili sme sa naspäť, že si ešte pospíme. Zrazu sa všetko začalo triasť a keďže sme nikto nikdy zemetrasenie ešte nezažili, boli sme totálne zmätený. Našťastie sme boli asi 100 kilometrov od epicentra takže sa nič vážne nestalo, no mesto pri ktorom to zemetrasenie vypuklo bolo dosť zničené a niekoľko ľudí muselo byť hospitalizovaných.

Všetko je to o ľuďoch

Želanie, že sa u rodín budem cítiť úplne priatá, sa naplnilo len v druhej z troch rodín ale o to viac som si začala vážiť všetkých ostatných ľudí, ktorý boli pri mne. Nikdy pred tým som si neuvědomila, ako jednoduché, ako sa máš alebo pomoc pri zháňaní liekov môže byť dôležité.

Ocitnúť sa v cudzej krajine, teraz si hovorím, že by sa patrilo si zistiť aspoň základy, mohla som sa vyhnúť rôznym trapasom. Jeden z najpamätnejších, na ktorom zároveň pekne vidieť jeden výrazný aspekt Ázijskej kultúry je, keď som červeným perom napísala mená celej triedy. Červená v Ázii znamená že daný človek čoskoro zomrie. A oni sa na mňa ešte pozerali, že čo to stváram, ale ani keď som sa ich opýtala, že čo som urobila, nechceli mi to prezradiť, aby ma náhodou neurazili.

Veľa mojich zážitkov sa zase odvíjalo od toho, že som Európanka. Pre veľmi veľa Kórejcov je Európa najväčší cieľ. A to môžme vidieť napríklad aj na tom, že dievčatá si dávajú operovať aby mali dvojité viečka alebo mäso, ktoré k ním prišlo len nedávno, jedia neustále. Okrem toho nás každý bral automaticky za boháčov. A koľko chlapcov ma oslovilo ani nehovorím…

Ale tu prichádza jeden z najvýraznejších rozdielov medzi nami a Kórejskými deťmi. Tie sú odmalička vychovávané tak, že učenie je priorita. A keď píšem priorita, myslím tým, že napríklad stredoškoláci sú do 18:00 v škole, presunú sa do Akadémií a o 22:00 idú do štúdijných miestností kde sa drtia až do ranných hodín. (Ja som bola do 16:00 a už nikdy sa nebudem sťažovať na hodiny do 14:25 na Slovenskej škole.) Je to zarážajúce a smutné a oni si to uvedomujú, ale silu postaviť sa systému nemajú.

No pozitívna časť je to, že si aj ako 18-19 ročný zanechávajú to nevinné, naivné myslenie detí. A aj pre to som si musela dávať pozor ako budem s chlapcami komunikovať. Lebo keď raz si s niekým niekto začne, už je to navždy. K najhlavnejším aspektom kultúry by som zaradila ešte úctu k starším. Na sviatky sa to dáva na javo návštevou rodiny a hlbokými úklonmi, ale to je vlastne dlhodobá záležitosť. Veď majú dokonca iné slová, ktoré používajú voči mladším (napr. mogeo – jedz!) a starším resp. vysoko postaveným ľuďom (napr. tsejo – jedz!)

Jesť, jesť a jesť… a nerozplakať sa…

Keď sa spomenie Ázijske jedlo, väčšina ľudí si predstaví ryžové rezance z Vietnamského bistra, ktorých je v našich končinách neúrekom, alebo rôzne šialené morské plody. No čo by veľa z nás nepovedalo je, že najobľúbenejšie jedlo Kórejcov je vyprážané kurča alebo grilované bravčové. Mäso k nim prišlo len nedávno no od vtedy ho jedia až príliš takže ja ako vegetariánka…. Ďalším významným aspektom je štipľavosť. A keď píšem štipľavé myslím tým viac než len jedna chili paprička v polievke. Trvalo mi asi dva mesiace kým som bola schopná na školskom obede ziesť viac než jedno sústo a nerozplakať sa. No časom som si svoje obľúbené jedlá našla a teraz po návrate mi chýbajú tak sa ich pokúšam variť ale to už nieje ono. A zistila som že nieje ryža ako ryža.

Tvrdá práca sa vypláca

Myslím že jedna vec, na ktorú si každý spomenie, keď sa povie Južná Kórea je K-Pop. Je to veľký fenomén. A tak nám Rotary zaplatilo dvojmesačný kurz K-Pop tancov. Je neskutočné koľko driny tý umelci vynaložia, aby vedeli nie len čisto zaspievať, ale ešte aj tak zohrane a naozaj perfektne zatancovať. Pre nás to bolo samozrejme iba o zábave, ale video tu pre zachovanie aspoň štipky dôstojnosti radšej žiadne nedám.

Druhá neoddeliteľná súčasť sú zase bojové umenia. Najpopulárnejšie z tých, ktoré vzniklo v Kórei, je Taekwondo. Takže aj tam nám vybavili dva mesiace tréningov, ale to sme mali každý výmenný študent inde. Klub, kam som chodila ja, si povedal, že keby že som so začiatočníkmi, tak sa budem nudiť lebo to sú jedine deti v škôlkárskom veku. A tak ma dali k stredoškolákom, no tý už mali všetci čierné opasky. Ale našla som si tam super kamošov a aj som bola rada že konečne niečo so sebou robím.

Prišiel takmer čas meniť rodinu a nepamätala som si do kedy mám na tieto tréningy chodiť. Tak som sa na to spýtala a vysvetlila som im, že teraz budem bývať vyše hodinu od telocvične. No potom som sa nad tým zamyslela a povedala si, že keďže ma to baví tak prídem ešte aj tie dva týždne, že tá cesta mi za to stojí. A to som povedala aj im. Na ďalší deň za mnou prišiel tréner, že sa rozprával s riaditeľom a že ak som to myslela vážne, tak môžem pokračovať až do odchodu na Slovensko. Začala som to teda brať vážnejšie a trénovať spolu s ostatnými každý pracovný deň dve a pól hodiny. Tréningy ale končili až o 22:30 (cesta domov hodina a tak som spávať chodila 00:30) a ráno som už z domu musela odchádzať 6:30 (vstávala som 5:00) a tak som bola často dosť vyčerpaná, ale v autobusoch po ceste a cez víkendy sa to dalo dospať. A teraz môžem šťastne napísať že som za 6 mesiacov získala až červený opasok.

Travel is the only thing you buy that makes you richer

Jedným z neoddeliteľných súčastí výmeny sú výlety. Prvý boli dve noci na hoteli v horách nedaľeko mesta, kde sme žili. Doteraz sa smejeme keď si spomíname na naše nepodarené pokusy upiecť sandwiche či to ako sme sa nesmelo medzi sebou pokúšali spoznať. Napríklad aj hrou “never have I ever.”

Ďalší bol Jeju-Do. Program bol fajn, vpodstate prechádzky po prírode. Videli sme nádherny areál, kde bolo množstvo vecí vyrobených zo skla, predstavenie o vojne na koňoch ktoré tam hrajú Mongoli a zdržali sme sa na krásnej čiernej pláži, ale aj na takej, kde voda bola tak žiarivo svetlomodrá. A s istotou môžem povedať že počas večerov strávených na tomto ostrove, sme zbúrali aj tie posledné bariéry, ktoré sme medzi sebou navzájom mali.

V januári sme šli zas do Thajska. Nad ránom sme prileteli do Bangkoku a už totálne vyčerpaný sme si na letisku posedeli ďalšiu hodinu, lebo Taiwanca nechceli pustiť s nami. Našťastie všetko dobre dopadlo a aj napriek tomu, že mne ukradli mobil, ďalšiemu človeku kreditku a bolo tam neznesiteľné teplo, výlet sme si užili. Fancy hotely, príliš lacné potraviny, noci strávené prechádzkami po meste či na pláži, príliš veľa Rusov, plávanie v bazéne ešte pred raňajkami. Dvojhodinová Thajská masáž len za 3€. Slonia show – jedna z vecí za ktoré šťastná niesom, tie zvieratá žijú vo vážne zlých podmienkach.

Odviezli sme sa motorovým člnom na krásny ostrov. Pre domácich sme boli tým, že sme väčšina biely, dosť veľkou atrakciou a ani neviem spočítať koľko ľudí si nás ,,potajomky” odfotilo. Po ceste naspäť sme si mohli vyskúšať parasailing. Večerali sme niekoľko desiatok metrov nad zemou. A v tom, čo je moja obľúbená kuchyňa mám jasné.

Na ďalší výlet sa mňa a 5 ďalších výmenných študentov rozhodol zobrať môj host ocino. Je to Hapkido (bojové umenie) tréner a vďaka tomu som mala možnosť počas toho, ako som bola v druhej rodine, si vyskúšať aj toto. Zorganizoval dvojdňový výlet kde šli všetky deti z jeho telocvične a my. Prvý deň sme celý strávili na kolotočoch, ten druhý sme zas vyrábali pizzu. A 8 ročný chlapec sám opravil šporák.

To, že boli Zimné Olympíjske Hry zaregistroval asi každý. Išli sme tam len na otočku a nevideli sme žiadnu hru, iba sme sa prešli po areáli. Nanešťastie nám nedovolili využiť ani shuttle busy zadarmo, aby sme si pozreli napríklad lyžiarské stredisko či šli do Národnych Domov a hodinu pred ceremóniou odovzdávania medajlí nás už náhlili domov. No niekoľko ľudí si myslelo, že sme športovci a tak sa s nami ľudia fotili a dali sme aj interview pre Britskú TV (ale oni vedeli že sme len návštevníci, až tak ďaleko sme to nedotiahli 😀 ) a tak aj na tento výlet mám pár úsmevných spomienok.

Ďalšia bola noc v Budhistickom Chráme kde sme si vyskúšali ako sa oni stravujú, rôzne ceremónie ktoré tam majú a porozprávali sme sa s viacerými mníchmi.

Čakal nás aj poldenný výlet do mesta vzdialeného asi 3 hodiny. Väčšinu času sme strávili v reštaurácii keďže s nami bola väčšia skupina dospelých a alkohol je alkohol 😀 šli sme do Budhistického chrámu a potom do záhrad, kde boli rozmiestnené rastliny po krajinách. Vyzeralo to tam ako v Teletubblies. Jediné čo mi je ľúto je, že sme nevideli zátoku.

Posledný zo spoločných výletov bol Seoul.

Ísť vlakom bez meškania bol zážitok. V Seoule sme dostali peniaze a dohodli sa, že nasledujúci deň o piatej sa stretneme na vlakovej stanici na cestu naspäť. Dali sme si piknik a pobicyklovali sa pri rieke Han. Po nakupovaní v štvrti Hongdae sme šli podporiť rad pouličných umelcov, ktorý sa tam vždy po západe slnka objavia. Polnočná vychádzka ku Seoul Tower. Druhý deň sme strávili len nakupovaním a skúšaním rôznych tematických kaviarní v štvrti Myeongdong.

Po ukončení výmeny sme mali ešte 3 týždne voľné a tak som navštívila zopár ďalších miest. Ani neustály dážď (sezóna monzúnov) nás neodradil. Nepreplnené pláže v menších mestách, kúpaliská, zhovorčivé deti a tak.

Pred pár rokmi som spoznala niekoľko kamarátov z Japonska tak som využila príležitosť ich stretnúť znova. Precestovali so mnou takmer celú oblasť Tohoku. Obrovské Tokyo. Tradičný hotel. Musela som sa prekonať v tradičných kúpeľoch. Historický zábavný park. Majestátne vulkány. A všade ten typický Japonský perfekcionizmus a poriadkumilovnosť.

“You will never be completely at home again because part of your heart will always be elsewhere. That´s the price you pay for the richness of knowing and loving people in more than one place.”

Po návrate z Japonska ma už čakalo len lúčenie. Neočakávaná párty od kamarátov na Taekwonde a posledné nevypovedané slová. Chinatown so spolužiačkami, ktoré mi boli najbližšie. Požičali sme si tradičné Čínske oblečenie a dokonca presvedčili kamaráta, že sme v Shanghai. Listy od asi 100 ľudí zo školy. Triedna uvidela fotky na sociálnych sieťach a tak zavolala, že ak mám ešte aspoň hodinu čas tak nás pozve na Sulbing. Milé. Posledné karaoke. Posledný krát v kostole, kde sa za mňa všetci naraz modlili a nedokážem vyjadriť ako veľmi som za týchto ľudí a za to, koľko krát mi pomohli vďačná.

Posledná noc na pláži a prvý krát plávanie v tomto mori. Priveľa sĺz, aj bazén by som nimi vpohode naplnila. Ale po toľkých rokoch bez plaču bolo asi na čase.

Naučila som sa neporovnávať že kto má lepší život, lepšie zážitky, lepšie možnosti. Objavovala som. Naučila som sa dôverovať. Získala som priateľstvá, ktoré verím, že nevyprchajú. Vidieť všade tváre Aziatov mi prišlo divné. A hlavne mi pripadali všetci úplne rovnaký. Už vidím aj ich individualitu. Už niesu len pre mňa len ryža.

Už som naspäť a je to len spomienka. Spomienka, ktorú nikdy nikto nepochopí ale ktorú mi nikdy nikto nebude môcť vziať.