Približne pred mesiacom sa tu začali veľkonočné prázdniny. Slovanské tradície, ako korbáče či polievanie ľadovou vodou, sa sem nedostali, takže boli všetci zhrození, keď som im popisovala, ako ma môj vlastný otec a bratia vyťahujú z izby na Veľkonočný pondelok a oblievajú ma, aby som bola zdravá. Brazílčanom to vôbec nedávalo zmysel a úprimne povedané som im to sama nevedela vysvetliť. Namiesto maľovania vajíčok tu do foriem vylievajú čokoládu a v kostoloch si nechávajú posvätiť palmové listy, ktoré až do ďalšieho roka ukladajú pod matrac.
Na výborné čokoládové vajíčko netreba obe polovice, stačí do jednej z nich naliať marakujový puding či kondenzované mlieko s vrstvou brownie.
Po prípravách doma v São Paule sme sa s rodinou na Veľký piatok zobudili okolo tretej ráno, naložili kufre do auta a vybrali sme sa na približne šesťhodinovú cestu. Išli sme pozrieť tetu a strýka na juh Brazílie, do hlavného mesta štátu Paraná – Curitiba.
Curitiba považuje sa za najmodernejšie mesto Brazílie. Všetky nové technológie putujú priamo tam a až po určitej skúšobnej dobe sa zavádzajú v ostatných štátoch. Mne to tam neskutočne pripomínalo Európu, konkrétne Nemecko. Celý juh je obývaný práve potomkami dávnych nemeckých imigrantov. Len zopár detailov, ako strýkovo brazílske churrasco či miestne kapybary, mi stále dávali najavo, že som neopustila Latinskú Ameriku.
Priniesla som si odtiaľ super zážitky a novú kľúčenku, ktorú som si pripevnila na Rotary sako.
Zaujímavosťou, o ktorej som zatiaľ v článkoch ešte nehovorila, je, že tu v São Paule mám aj pokrvnú rodinu.
Ján Gažák, syn Jána Gažáka, môj bratranec z tretieho kolena. Týchto pár faktov sa mi nazbieralo v hlave, keď mi moja mama prvýkrát posunula kontakt na moju brazílsko-slovenskú rodinu. Celé mesiace som krúžila okolo možnosti ozvať sa na jeho facebookovom profile. Nevedela som však, čo povedať. „Čau, Jan! Som tvoja rodina. Chceš sa stretnúť?“ Toto mi vtedy prišlo trápne. Posledný kontakt s nimi mala moja teta pred pár rokmi v lámavej angličtine. Postupne som sa tu však naučila, že niektoré veci proste a jednoducho musím spraviť, či už pre mňa alebo pre druhých, a tak som svoje tínedžerské „to je cringe“ myslenie konečne nechala za sebou a ozvala som sa mu.
Dňa 15. marca som stála celá nervózna v obchodnom dome, čakajúc na Janovu rodinu. Od toho okamžiku sa toho už veľa zmenilo.
Jan a Renata sú súrodenci, deti môjho prastrýka. Jan si vzal Rosaline a spolu mali dcéru Luizu. Renata zostala bezdetná, no vzala si potomka Poliakov Maura.
Celé hodiny som im vysvetľovala rodokmeň Gažákovcov, ktorí zostali na Slovensku, a oni mi na oplátku po dlhých rokoch, kedy si nikto z nás nebol poriadne istý, ako bratranec Ján a Jozef, ktorý ušiel do USA, nakoniec skončili, vysvetlili celý ich príbeh. Vždy, keď mám voľnejší víkend bez plánov, s hostiteľskou rodinou alebo kamarátmi sa stretávame. Skutočne sa tak stali mojou Gažákovskou rodinou.
Koncom mája ma prišla pozrieť moja mama a obidve babky. Samozrejme som teda musela naše dávno stratené články rodiny spojiť.
Okrem spoznávania rodiny moja mama aj babky mali možnosť zažiť kus tohto im úplne cudzieho sveta. Na dva týždne som sa stala prekladateľkou a okrem môjho mesta som mala možnosť ich vďaka hostiteľke a jej sestre zobrať na výlet do malebného mestečka v Rio de Janeiro menom Paraty, aby spoznali aj trochu inú brazílsku realitu ako len tú vo veľkomestách.
Tento článok píšem na hodine matematiky (prepáč, mami), lebo už jednoducho nestíham robiť všetko, čo chcem, pokiaľ teda nerobím aspoň dve veci naraz. Moja výmena sa pomaly blíži ku koncu a všetci by ma ešte chceli niekam zobrať alebo ma ešte aspoň naposledy vidieť. Mám z toho veľmi zvláštny pocit a nechce sa mi veriť, že už to bude skoro desať mesiacov, čo som tu. Už teraz ma ide striasť, keď si pomyslím, že o tento život, priateľov a rodinu o mesiac prídem. Chcem mať ešte chvíľu hlavu v oblakoch, zatiaľ čo sa tu počasie znovu ochladí a vám bude čoraz viac horúco.
Další články od Pavly
Samba, Forró, pláže a šialený koniec mesiaca
Dobré ráno, dobrý deň, dobrý večer. Pozdravujem vás z tridsať-stupňového São Paulo so spáleným chrbtom...
Prílet alebo Oi Brasil!
Čakalo na mňa viac ľudí než som predpokladala. Všetci ma vyobímali akoby sme boli starí...
Northeast Dreamtrip
Northeast Dreamtrip je dvadsaťosemdňový výlet po celom severovýchode Brazíle zahŕňajúci deväť miest s celodennými aktivitami...
Cesta na juh – ako som spájala stratené články rodiny
Približne pred mesiacom sa tu začali veľkonočné prázdniny. Slovanské tradície, ako korbáče či polievanie ľadovou...
Amazonský prales – splnený sen
Pondelok ráno 24. 3. okolo ôsmej ma host rodičia odviezli na letisko. Už v tomto...
