Čoho si sa doma bál, v Brazílii akoby si našiel

Koniec, opona, môžeme ísť domov, doslova. Inboundi, zbaľte si kufre, spravte si online check-in, poriadne si poplačte, a môžete si sadnúť do lietadla smer do svojej domoviny. Výmenné pobyty 2024/25 sa skončili a s nimi aj ten najkrajší rok, aký som zatiaľ zažila.

Ja už som doma skoro mesiac a stále mi to príde nefér. Prečo som musela opustiť svoj nový domov? Prečo, keď som si po toľkých ťažkých tínedžerských rokoch zažila jeden pekný, ho musím nechať za sebou? Odpoveď je jednoduchá: je čas, aby si to zažili aj iní.

Na svojej výmene by som nezmenila absolútne nič. Všetko zlé by som si stokrát zhoršila dobrovoľne, ak by to znamenalo, že by som si tie pekné momenty mohla zažiť ešte raz. Konečne som milovala školu. Vždy som sa tam tešila, písala som testy a dokázala som im rozumieť, dokonca som občas mala lepšie výsledky ako spolužiaci, ktorí ma neskutočne vo všetkom podporovali. Od začiatku ma nechávali pracovať v skupinových projektoch, aj keď to občas znamenalo, že som robila len psychickú podporu. Smiali sa so mnou na ich podivných tradíciách a smiali sa na mne, keď som im po stýkrát opisovala, ako máme na Vianoce kapra vo vani. Bez nich by to nebolo to isté. Keby som sa v tej škole nemusela tak snažiť, podľa mňa by som si vôbec nevytvorila taký super vzťah s ľuďmi v nej. Neviete si ani len predstaviť, aký je to pocit, keď už od siedmej triedy z duše neznášate fyziku a zrazu niekde uprostred São Paula sa ju v cudzom jazyku dokážete naučiť tak, že vám na konci roka učiteľka venuje svoju najobľúbenejšiu knihu. Volá sa Kapitáni piesku a odohráva sa v starom hlavnom meste Brazílie, Salvádore. Na prvej strane som si našla odkaz: “Pavla, nech nájdeš jedného „kapitána piesku“ v každom dieťati, ktoré s tebou skríži cesty. Nech ti tieto postavy zostanú v srdci rovnako ako táto nádherná krajina menom Brazília! Vráť sa čoskoro, drahá žiačka”.

Profesor biológie mi daroval zlatú cikádu pre šťastie. Obidva dary som stískala celý let domov.

Názov tohto článku je pre mňa veľmi špecifický, lebo ja som o sebe fakt veľa vecí znovu objavila až v Brazílii. Stále sa dokážem smiať rovnako nahlas, ako keď som mala desať rokov. Stále dokážem nosiť sukne a bikiny a vyzerať v nich dobre bez nejakého otravného hlasu niekde vzadu v hlave, Brazilčania ho totiž dokázali prekričať. Vôbec mi nevadí, že som tam pribrala. Len to naznačuje, že mi chutilo. 🙂

Ukončila by som to jednoduchou myšlienkou – ak vás to aspoň trochu ťahá do sveta, treba ten hlas počúvnuť, lebo doma z gauča nikdy nebudete môcť povedať, že ste sa na začiatku studeného júna po kolená v morskej vode na pláži Ipanema v Riu de Janeiro objímali s ľuďmi, ktorí vám zmenili pohľad na život. Či už chcete ísť na studenú Aljašku alebo do tropickej Austrálie, všetko medzi týmito krajinami môže byť na malú chvíľku vaše.

Přečtěte si víc na blogu Pavly