Mesto svetiel

Paríž. Myslí, že prvá myšlienka, ktorá vám napadla bolo mesto svetiel, romantiky, zaľúbencov. Ak pozerávate správy, tak sa vám mohol vybaviť chaos a neustále manifestácie. Po desiatich mesiacoch sa viem viac stotožniť protestujúcim, ako snovým Parížom. Turisti budú mať vždy idilkovo zakryté oči rúžovými okuliarmi. Skutočnú krásu tohto mesta nemôžete hľadať v Louvri pri talianskom umení, ani pred americkou Eiffelovou vežou.

Ak ste v živote neboli v Paríži, určite tam musíte ísť. Ak máte ale záujem spoznať skutočný život parížanov musíte sa náhodne vybrať jedným smerom a objaviť to, čo bežný turisti neuvidia. Bývala som v meste Colombes, ktoré patrí do “Ostrova Francúzska.” približne 30 minút chôdze od modernej La Defense a 10 minút vlakom od Paríža. Asi sa nebudem veľmi mýliť ak napíšem, že mnohí z vás by chceli bežne používať frázu “idem sa prejsť do Paríža na kávu.” Mojím snom to rozhodne nebolo, ale predsa len to bol výnimočný pocit. 

Francúzi zbožňujú ukončovať svoje prechádzky po meste kávou na terase. Tieto terasy sa v čase obeda a večere menia na maličké jedálne stoly, pri ktorých musíte stráviť minimálne dve hodiny rozprávania, s malým množstvom jedla. Síce jedlo v reštauráciách vedelo byť poriadne drahé, aspoň bolo dochutené. V každodennej kuchyni Francúzov nájdete maximálne soľ, ak vôbec nájdete poriadne jedlo. No pečivo. Čerstvé pečivo z miestnych pekární bol na nezaplatenie. Skvel chuť, kvalita, cena, dostupnosť pomaly na každom rohu a vždy v perfektnom množstve. Bagety boli nevylúčiteľnou súčasťou jedla v host rodinách, ale aj v reštauráciách. 

Rozmýšľali ste niekedy nad tým, aké nádherné musí byť, jesť čerstvú bagetu s marmeládou a džúsom, niekde v náhodnom parku Paríža? Okúzľujúci moment, ktorí sa najlepšie prežíva v spoločnosti kamarátov. V mojom prípade to bolo dievča z Českej republiky. Mali sme na seba jednoducho šťastie. Vďaka nej som mohla objaviť čisto parížanské časti tohto mesta plného turizmu. Raz v jednom malom parku latinskej štvrti povedala “Chcem reklamáciu sú tu samí parížania.”. 

Často sme si kládli otázku, kto vlastne sme!? Parížania, turisti. Objavujeme zákutia každej štvrti a zároveň sa chováme ako domáci. Chodíme náhodne cez cestu, nenechávame autá aby prešli, zazeráme po turistoch v metre. Nikto nemú rád turistov, ktorí sú až príliš nadšený z každej drobnosti a o päť minút panikária po celom vagóne, pretože ich práve niekto okradol. Pár dní na to sme sa však našli na lodi Mouches, ktorá robila exkurziu po Seine. Ťažko povedať, kto sme skutočne boli, ale radi sme o sebe prehlasovali, že sme parížnky. Paríž sa stal naším druhým domovom. A aj keď miestni neboli vždy najmilší, Paríž bude od teraz vo mne evokovať mnoho krásnych spomienok. 

Anna Kovačičínová,   Rotary klub Liptovský Mikuláš → Distrikt 1660, Francie