Slovinsko; The Sunny Side of the Alps

Môj zájazd smeroval do Slovinska, keďže to bol môj prvý medzinárodný tábor a prvý krát sama medzi cudzími ľuďmi a hlavne hovoriť po anglicky. Nevedela som do čoho idem, nevedela som čo mám od tích ľudí čakať, sama vlakom a prestupovať vo Viedni, ale to mi dalo taký cestovateľský adrenalín že som sa tam tešila. Cesta prebehla v pohode, pospala som si a skúsila zopakovať pár anglických slovíčok.

Po príchode ma čakal Žan (náš vedúci) a zobrali sme veci do dodávky (ktorými sme sa prepravovali celý kemp) a šli po ďalších rotarákov. Po chvíli sme sa zastavili a nastúpili dve dievčatá a dvaja chlapci. Predstavili sme sa. Keďže som nebola zvyknutá hovoriť anglicky tak sa mi podarilo splietať slovenské slová s anglickými. Takže so mnou v aute bol Eduardo z Mexika ale býva v Prahe 2 roky, potom Ekaterina z Ruska, Manon z Francúzska bližšie z Sant Trope a Efe z Turecka.

V tomto zložení sme šli k ďalším rotarákom a do dedinky Ivančna Gorica kde nás privítali domácim chlebom. Na večer došli rotaráci z okolitých klubov tak sme sa rozorávali a hádali kto cestoval najdlhšie. Večer sme sa presunuli do Hostela v  meste Ptuj. Na ďalší deň sme šli pozrieť mesto z blízka a šli sa okúpať do aquaparku kde začalo strašne liať, tak sme sa vrátili naspäť na hostel.

Ďalší deň sme zacestovali do Celje šli do mesta do malej kaviarne a pozrieť na výhľad z mestskej veže. 4. deň sme sa sťahovali z prvého hostela a presúvali sa do ďalšieho, Nova Gorica. Cestou sme sa zastavili v Taliansku sa okúpať v mori, kde sa nám podarilo potopiť Žana hehe. Ďalší deň sme sa potulovali v Talianských uličkách a kochali sa architektúrou pomaly sme zabočili na Slovinské hranice a navštívili bunkre z 2. svetovej vojny, kde sme následne mali dobrý a sýty obed.

Na jedlo sa nemôžem sťažovať. Všade vynikajúco varili, preto si Slovinsko urobilo miesto v srdci. 6. deň išli zisti aké máme skúsenosti s adrenalinovým parkom, kde na konci sme museli doslova preletieť ponad rieku 30 metrov nad zemou. 7. deň sme šli do ďalšieho bunkru z 2. svetovej vojny, ktorý sa nachádzal v obrovských tuneloch pod zemou kde bolo len 8 °C a následne sme tam hrali petang. Dostali sme guláš a šli do maličkého mestečka ale za to nádherného Škofja Loka.

Predposledný deň sme navštívili Mesto Bled kde som mala asi najkrajší výhľad v živote. Neskutočne krásne miesto s úžasným výhľadom, odporúčam ho aspoň raz vidieť. Následne sme boli pozvaný do hotela na obed a porozprávať sa s hlavnými rotarákmi z Ľjubljany. Posledný deň prebiehol až príliš rýchlo, zobrali nás na motokáry a trh v Ľjubljane, kde sme ostali na hosteli poslednú noc. Viacerí odchádzali o pár dni neskôr, tak ešte mali čas užívať. Musím priznať, nikdy mi viac nechýbal ako oni.

Až prirýchlo sme si na seba zvykli a boli ako taká malá rodinka. Nevadilo že máme 18 až 30 rokov, boli sme si rovnocenní. Takže môj posledný deň bol plný smútku a radosti že som mohla stretnúť tak úžasných ľudí ako sú oni, mohla spoznať krajinu s podobným názvom ako moja. Ešte raz ďakujem Rotary clubu že mi umožnil tento zájazd. Beriem to ako obrovskú skúsenosť a dúfam že ich raz stretnem náhodne v rade na kebab, alebo sťažujúc sa že som sa obehla. Ďakujem.