Tak a je to. Celý rok je za mnou. Prešlo to rýchlo, aj keď boli chvíle, keď sa čas len tak lenivo ťahal. Nastalo veľa okamihov, keď som si povedal, že by som bol radšej doma a v komfortnom prostredí, no o tom to presne je. Čokoľvek, čo na nás život neustále hádže – všetky výzvy, problémy či ľudia, ktorí nám nezľahčujú život, sa rieši úplne inak ako v komfortnom prostredí plnom blízkych. To uvedomenie, že som to ja a len ja, kto si vie a musí pomôcť, je jedným z najväčších darov, ktoré mi tento rok dal.
A hoci sociálne schopnosti nie sú silnou stránkou Fínov, majú veľké kvality vo veľa ných veciach. Sú skvelí v angličtine, majú úžasný hudobný vkus (heavy metal má veľké zastúpenie) a keď sa vám po troch týždňoch podarí predrať cez ich sociálnu škrupinu, zistíte, akí milí a dobrosrdeční ľudia to sú. Navštíviť Fínsko rozhodne stojí za to, no odporúčam si prečítať zopár článkov o ďalších príkladoch fínskeho sociálneho života. Rád by som prijal všetky tie pohľady aj za vás a ak sa chystáte navštíviť túto nádhernú krajinu, držím vám palce a posielam silu na diaľku. Verte mi, budete ju potrebovať.
Začátkem července jsem prožila nezapomenutelných čtrnáct dní ve finské obci Vihti Nummela nedaleko Helsinek. Měla jsem tu možnost pobýt jak v rodině, tak i druhý týden s dalšími účastníky z dvanácti různých koutů světa.
Na Helsinském letišti nás očekával krásný letní den. Milé překvapení na severský stát. Další takové mě očekávalo o 150 kilometrů později, kousek od vesničky Sysmä, v podobě té nejmilejší host family. Ta čítala krom rodičů a o pouze rok starší host sister i devítiměsíční štěňátko. Rozuměli jsme si od první chvíle. Naslouchali, co bych si přála vidět a zažít, zároveň se mi neváhali ukázat jejich oblíbená místa a treky…
a camp som sa rozhodla vycestovať, pretože som sa chcela spoznať s novými ľuďmi, vidieť krásu Fínska na vlastné oči, pretože severské krajiny mám veľmi rada. Taktiež som chcela zmenu a byť hrdá na to, že som zvládla v podstate sama vycestovať a zdemolovať svoju komfortnú zónu. Prvé dni som bola trošku stratená, bála som sa, ale ostatní účastníci campu boli úplne skvelí ľudia, vďaka ktorým som svoj strach prekonala a vytvorila som si nezabudnuteľné zážitky…
Prvý týždeň sme bývali v rodinách a druhý týždeň všetci spolu. Dokopy nás tam bolo 20 z 13 krajín (Rumunsko, Taliansko, Chorvátsko, Egypt, Turecko, Česko, Španielsko, USA, Taiwan, Rusko, Rakúsko, Maďarsko a Slovensko) a sú to úplne úžasní ľudia, o ktorých teraz môžem povedať že sú moji (dúfam) celoživotní priatelia. Hrozne mi chýbajú a ostala by som tam ešte mesiac. Nikdy predtým som nebola na takomto kempe, takže to nemôžem porovnávať, ale keby sa ma niekto spýtal či by som niečo podobné zopakovala aj na budúci rok, moja odpoveď by bola Áno.
