Colombia mi terra

Môj výmenný pobyt začal ešte pred tým, ako by som si len pomyslela, že pôjdem niekam preč. Pred piatimi rokmi sa nás mamina jeden zimný večer opýtala či by sme náhodou nechceli mať doma výmenného študenta zo zahraničia. Na odpoveď si nemusela dlho čakať a po pár mesiacoch sme mali doma prvého výmenného študenta z Ameriky.  

Počas jeho výmeny som si stále hovorila, že ja nikam na výmenu nepôjdem a zostanem doma, ale pri jeho lúčení som si uvedomila, koľko mu taký jeden rok na Slovensku dal a koľko má teraz nových priateľov. V tom sa v mojej hlave rozsvietilo svetielko s nápadom ísť na výmenu. S výberom krajiny som to mala jasné, Argentína. Vzťah ku španielčine mám už dlhlo, aj keď som sa ju pred výmenou neučila, vždy to bol môj sen. A tu to celé začalo.  

Ako som dospevala prišiel čas vyplňovania prvých prihlášok a neskôr aj Rotary meetingov, počas tohoto celého obdobia bola Argentína číslo 1. v mojom zozname krajín, pravdou povedať, o inej krajine som ani nepremýšľala. Plynie čas a máme konečne za sebou najťažšie obdobie vybavovania výmeny a to prihlášku a teraz čakám, čakám a čakám kam pôjdem. Ja v živote moc šťastia nemám a svoju odpoveď kam pôjdem som dostala posledný deň kedy sme sa to mohli dozvedieť. Bola to pre mňa dovtedy len obyčajná streda, keď som s rodičmi bola v obývačke a v tom prišiel mail. ,,Milá Kika oznamujeme ti, že tvoja prihláška bola odoslaná do Kolumbie. V tejto chvíli som sa rozplakala a nevedela som, čo si mám myslieť. Radosť, smútok, nadšenie, strach, asi všetko naraz. Možno mi bolo aj ľúto, že nepôjdem do Argentíny, ale povedala som si, že z nejakého dôvodu mám ísť do Kolumbie.  

V tejto chvíli som začala googliť a pozerať, študovať a znovu čakať na mail od host rodiny. Na ten som čakala do júna kedy sa mi ozvali a teraz prišlo ďalšie šialenstvo a to Víza, letenka, kufre, proste všetko. Mám konečne všetko, je jún a môžem dýchať, mám víza, letenku, kufre len ma čaká ešte jeden menší výlet do Kóreji na svetové stretnutie skautov. Tam som strávila 20 dní a po návrate ma čakalo 5 dní na Slovensku a hneď odchod do Kolumbie.  

Mám veľký strach z lietania a to veľmi veľmi veľký až taký, že len kôli mne sme doteraz všade chodili autom a teraz ma čakajú 3 lety úplne sama. Deň D, odchod, som brala, ako keby som šla na prázdniny ku babke. Rodičom som povedala len čou, žiadna slza a už sedím v prvom lietadle smer Paríž. Tam krásnych 6 hodín na letisku a ide sa do Bogoty. Som rada, že oba lety zvládam ľavou zadbou, väčšinu času len spím.  

V Bogote som musela prespať jednu noc a ďalší deň sa ide do Pasto. Pasto je mesto na juhu Kolumbie s 500000 obyvateľmi hneď pri Ekvádorských hraniciach. Tu už začínajú prvé stresy, neviem kam idem, neviem jazyk, bojím sa. Našťastie to zvl’ádam a moje prvé dni sú celkom prechádzka ružovou záhradou. Moja španielčina je level doulingo, takže Hola, me llamo Kristina a to je všetko. Ruky, nohy komunikujú za mňa, keďže moja rodina nevie nič po anglicky a prvé dni sa riadim heslom ,, na všetko povedz ÁNO.”  

V septembri máme aj prvý rotary meeting so všetkými inboutmi v mojom dištrikte. Meeting bol faj, som rada, že som mohla konečne spoznať aj iných inboutou ale na druhej strane, je tu 18 fráncuzov a 15 nemcov z 50 výmenných študentov a keďže sa oni rozprávali hlavne medzi sebou, moc som si kamarátov neurobila. V mojom meste našťasie nie som sama, sme tu štyria. Ja, francúz Noe, američanka Belle, belgičanka Lea a nemka Finija. Počas mojej výmeny sú to práve títo ľudia, s ktorými najviac trávim čas.  

Čas plynie sú Vianoce, postrach všetkých študentov. Prežívam ich tak mas o menos ako keby povedal kolumbíčan, žijem ale ani nie. Plakať som samozrejme plakala, ale čo mi najviac chýbalo boli koláče, za nimi som plakala najviac. Preto som sa pokúšala niečo napiecť ale poviem, chutilo dobre, vyzeralo nie dobre. Po Vianociach začína najlepší čas v mojom meste a to je karneval. Šesť dní v týždni kedy sú sprievody alegorických vozov, tanečníkov a hudby sprevádzané večernými párty. Najlepší čas počas mojej celej výmeny. Môj školský rok som bola v dvoch triedach, v desiatom ročníku a v jedenástom, maturitnom. V tomto čase prišiel čas dať zbohom mojej triede a ísť to vyššieho ročníka. Aj, keď sme sa no to tešili, bolo nám aj ľúto. 

 V Kolumbii sú dva kalendáre na školský rok a to typ A takže škola začína v auguste a končí v septembri alebo typ B škola začína v januári a končí v októbri. Moja škola je typ A, a preto sme prestupovali do inej triedy. Škola je v niečom rovnaká ako u nás, ale má mnoho odlišného. Tá moja začínala už o 6:40 a končili sme o 13:30 s tým, že sme mali štyri hodiny ráno, prestávku a štyri hodiny po prestávke. Inak sme prestávky nemali, len sa nám striedali učitelia a predmety.  

S učiteľmi sme mali dobré vzťahy. Učiteľ matematiky bol náš obľúbený, celkom prísny učiteľ ale vždy s ním bola sranda. Po škole sme mávali program aký sme si vymysleli ale dvakrát do týždňa sme chodili na hodinu tanca. Tam sme sa snažili rozpohybovať naše európske boky latino tancami ako salsa, bachata, merengue a iné. Dni kedy sme nemali tanc sme strávili všeličím. Objavovali sme nové kaviarne, atrakcie alebo len sme sa stretli a šli do kina na nový film.  

Môj prvý výlet s rodičmi som dostala ako daček na Vianoce a to výlet do prenádhernej Cartageny. Krásnych 5 dní v exotike a pri mori, vedela by som si na to zvyknúť. S rotary sme mali dva platené výlety a to na ostrov San andrés a do Amazónskeho pralesa. Náš prvý výlet bol San Andrés, nádherný ostrov v Karibiku, takže len pre predstavu krásne plaže so 7 farebmým morom. Keď sme sa pozreli zvýšky mohli sme vidieť všetkých sedem odtieňov modrej. Jedným slovom ráj velých 5 dní. Ráno sa pekne zobudiť, prichystať a ísť na pláž je sen podľa mňa každého. Bohužiaľa aj tento ráj sme museli opustiť a vrátiť sa do reality.  

Počas jarných prázdnin som navštívila Ekvádor, z Pasto to bolo asi 2 hod. takže celkom dosť blízko. Tam sme strávili jeden deň a šli sme naspäť. Mimo rotary výletov som si spravila dva sama a to na Santa Marta a Ibague. V Ibague som bola pozrieť výmennú študentku, ktorá bola pred 5 rokmi u nás v klube a na Santa Marta môjho YEO zo Slovenska. Na Kolumbií sa mi páči najviac asi to ako každé mesto je v niečom iné a vždy keď som šla do iného mesta, bolo to úplne iné.  

Ako posledný výlet sme šli do Amazónskeho pralesu. Keď to mám porovnať s ostrovom v Karibiku, toto bol bol o prežite. Ale nie srandu si robím, nebol to bol o prežite ale skôr boj o izbu s hmyzom. To že sme mali tarantuje a rôzne jaštričky v izbe sme brali ako susedov a nových priateľov. Tu sme mali možnosť navštíviť aj indiánske kmene a spoznať aj ich kultúru. Všetko, čo sme tam zažili sa nedá s ničím porovnať lebo to je tak jedinečný zážitok, že buď tam chcete ísť alebo sa tam nikdy v živote ani nepriblížite.  

Som rada, že sme mali možnosť ísť na graduácie a aj Prom našich spolužiakov. My, ako výmenní študenti, sme tiež dostali diplom za úspešné prežitie roka a rôzne iné ocenenia.  

Jedlo si tu nechávam ku koncu, lebo to je môj raj, jedlo je môj najlepší priateľ. V kolumbjii neni až také pestré, nehovorím že nieje dobré. Tradičné sú tam hlavne polievky Sancocho alebo Ajiaco. Samozrejme nemôžu chýbat empanadas alebo aj arepas ale vec, ktorú som si najviac obľúbila bolo ovocie. Tam majú všetky druhy aj také čo by stie si nikdy nepomysleli, že by môhli existovať, proste všetko. Asi najväčší kultúrny šok som mala z banánov alebo keď mám správne povedať z Platano, čo je typ banánu. To dávajú všate ale úplne všade. Nájdete ich od polievky až v prílohách. Na začiatku to bolo divné ale teraz mi to aj chýba. Kultúra je všestraná, krásna, farebná. Kolumbíčania sú veľmi otvorení a veselí ľudia, ktorí vás budu stískať od haleluje. Celý môj rok zhodnotím ako na horskej dráhe, výmena nikdy neni len o tom peknom, sú tam aj tie smutnejšie dni ale vždy si treba povedať za každým zlým dňom príde 10 lepších dní.  

Kristína VRANÍKOVÁ, RC Piešťany → KOLUMBIE, D4281