Prišiel deň výmeny rodín. Stále je to rovnaké mesto, rovnaká škola, kamaráti, rovnaké tváre, ale aj tak je to také náročné. Presťahovať sa z miesta, kde som sa už ako tak cítila ako súčasť niečoho. Teraz sa mám presťahovať z domova, čo vlastne nie je môj domov, do druhého domu, čo má byť môj ďalší domov. Ako prebiehala moja prvá výmena rodín sa dozviete v dnešnom blogu, ktorý bol preložený zo španielčiny (len pre info).
Pamätám si, keď som prišla v septembri a tá nervozita, čo som mala v lietadle, keď som o chvíľu mala stretnúť v podstate cudzích ľudí, s ktorými som mala žiť nasledujúce štyri mesiace. Na šťastie všetka nervozita opadla, keď som videla Ericu a Alejandra na letisku, ktorí ma privítali veľmi milo. Počas týchto štyroch mesiacov sa stalo naozaj veľa vecí a zažili sme spolu nezabudnuteľné zážitky. Navyše som mohla spoznať aj zvyšok rodiny a mala som bratrancov a sesternice, ujov a tety a starých rodičov, ktorí sa naozaj zaujímali. Je obdivuhodné, ako sa niekto môže tak zblížiť s niekým úplne iným, z druhej strany sveta, za tak krátky čas.
Myslím si, že vzťah s prvou rodinou je niečo špeciálne a iné od druhých. Predstavili mi argentínsku kultúru a s nimi som zažila všetky prvé kultúrne šoky. Zdolali sme spolu jazykovú bariéru a s nimi som sa naučila väčšinu jazyka. Oni ma videli, keď mi bolo smutno za domovom a bola som “homesick“ prvé mesiace a urobili všetko preto, aby som sa cítila lepšie. Vyskúšala som si, aké je to byť jedináčik, ale aj aké to je mať staršiu sestru. Robili sme spolu veľa aktivít a vďaka nim som začala znovu behať napríklad. Naučili ma toho fakt veľa a nadobudla som iný pohľad na život.
Od prvého dňa sme poznali všetky rodiny, v ktorých budeme bývať počas výmeny a vedeli sme, že všetky tri sú super. Posledné dni s mojou prvou rodinou boli pre mňa dosť emotívne. Užívala som si každý jeden moment od začiatku, ale tento posledný týždeň o to viac. Nasávala som každý jeden moment v mojej izbe, spoločné jedlá a všetky aktivity, čo sme spolu robili.
Nepostrehla som, že čas ide tak rýchlo a v pondelok som sa zobudila a zrazu som si mala pobaliť všetky veci. Je náročné vysvetliť, ako som sa cítila pretože som sa nedotkla môjho veľkého kufra, od kedy som prišla. Cítila som sa trochu, ako keď som odchádzala zo Slovenska. Úspešne som si pobalila všetky veci a nervózna som čakala na výmenu rodín. Zatiaľ som si kvalitne poplakala samozrejme… Konečne prišli všetky tri rodiny a s veľa slzami sme sa každý vybrali svojou cestou s novou rodinou. Netuším, čo to bude, keď sa budeme vracať naspäť do našich krajín v júli…
Nakoniec všetci ostávame v tom istom meste a presťahovali sme sa len o pár ulíc, ale aj tak bolo ťažké rozlúčiť sa s domovom, ktorý bol mojím bezpečným miestom prvé mesiace výmeny. Vieme, že sa stále budeme stretávať a samozrejme, že sa môžeme navštevovať, ale už to proste nebude rovnaké. Možno, že teraz to trošku bolí, ale na konci dňa, všetko je to súčasť skúsenosti, ktorá nás naučí niečo, z čoho budeme čerpať celý život. Končí jedno obdobie výmeny a začína druhé a ja chcem byť pripravená vyťažiť z tejto výnimočnej príležitosti to najviac.
Jediné čo chcem povedať je, že som veľmi vďačná za všetko, čo sa stalo. Mala som veľké šťastie na prvú rodinu, ktorá mi dala všetku lásku a prijatie, ktoré som potrebovala a privítali ma v ich dome aj rodine. Zatiaľ môžem povedať, že tieto mesiace boli tie najťažšie, ale zároveň tie najlepšie, aké som kedy zažila. Takže veľa ďakujem patrí celej mojej host rodine a vidíme sa!!!