Vidíme sa čoskoro, Argentína!

Vo štvrtok 3. júla prišiel deň, keď som musela opustiť svoj druhý domov – Trevelin. Vedela som, že výmenný pobyt je „len“ na jeden rok a že potom sa budem musieť vrátiť na Slovensko, ale tieto dni pre mňa neboli nepredstaviteľné..

Môj mozog nechápal, že sa musím presunúť z jedného domova do druhého. Vo vnútri som sa nikdy nechystala odísť. Argentína sa stala mojím bezpečným, šťastným a pokojným miestom, kde som sa cítila dobre. Mala som tam rodinu, priateľov, spolužiakov, aktivity a všetko, čo som potrebovala. So všetkým tým som sa musela rozlúčiť a myslím, že som nikdy necítila taký smútok. Ťažko sa to opisuje slovami, no bolo to veľmi náročné. Veľmi zvláštne a veľmi veľmi smutné. Rozlúčiť sa s ľuďmi, ktorí sa stali mojou súčasťou. Nevedieť, kedy sa opäť uvidíme a aký bude vzťah na diaľku. Posledné týždne výmeny som si veľmi užila a bola som naozaj šťastná, že som tie dni mohla stráviť s mojimi obľúbenými ľuďmi – a hoci boli rozlúčky veľmi ťažké, dokazovali, že sme spolu strávili pekné chvíle.

Nikdy by ma nenapadlo, že rozlúčka môže tak bolieť a že odchod bude najťažšou časťou celej výmeny. Keď som odchádzala z Argentíny, cítila som, akoby som tam nechala kus seba, mala som vo vnútri zlomené srdce. Keď sme odlietali, nedokázala som uveriť, že naozaj odchádzam. Že je to už za mnou. Všetko sa stalo tak rýchlo, že som nemohla uveriť, že už je koniec.

Nemám dosť slov, aby som poďakovala celej Argentíne a jej ľuďom za všetko, čo ma naučili. Argentína mi ukázala svoju krásu, rozmanitosť, pokoj, vášeň, svoje veľké objatia, množstvo bozkov, spoločných kamarátov a tie najkrajšie výhľady, aké som kedy v živote videla. Jej ľudí, ktorí ma milujú, prijímajú, učia, sú tu, aby ma vypočuli, podporili a sprevádzali. Úsmevy v uliciach, drobné rozhovory v obchodoch, ľudia s obrovským srdcom, ktorí ti dajú všetko, čo majú.

Ďakujem ti, Argentína, že si mi ukázala, ako žiť. Že sa nič nestane, ak prídeš o chvíľu neskôr, ak si poobede zdriemneš alebo stráviš celý deň doma. Že stres veľa nevyrieši a všetko sa dá vyriešiť bez náhlenia.

Ďakujem svojim hostiteľským rodinám, že ma začlenili do svojich rodín, vďaka mojim priateľom, ktorí tu vždy boli a prijali ma takú, aká som. Ďakujem svojej škole, ktorá mi ukázala iný spôsob štúdia. Že škola nie je len miestom skúšok a testov, ale aj miestom zdieľania, stretávania sa s priateľmi, ktorí sú zároveň učiteľmi, a že všetci sú ako rodina, ktorá nielen učí, ale aj počúva.

Bol to krásny rok. Za ten rok som sa naučila a videla viac než za celý svoj život. Vytvorila som si v Argentíne ďalší život. Život, ktorý teraz musím opustiť, ale ostáva mi veľa nezabudnuteľných spomienok, množstvo fotiek, listov, príhod a oveľa viac. Možno to bol „len“ rok a rok v celom živote je nič, ale toto bol život v jednom roku.

Veľmi vás všetkých ľúbim a neskutočne mi chýbate!

Ešte raz veľká vďaka za všetko!

Vidíme sa čoskoro, Argentína!

Přečtěte si víc na blogu Sáry