Volám sa Ondro Apalovič a v rámci výmeny som strávil skoro celý tento školský rok v Johannesburgu v Juhoafrickej Republike. Teraz keď už som naspäť dostávam často otázku ako vyzerá život tam kde som žil. Prvá odpoveď aká mi príde na myseľ je, že úplne normálne. Pre mňa už je dnes Juhoafrický život tak normálny ako ten Slovenský. Stále si ale pamätám ako ďaleko od pojmu “normálne“ mi všetko prišlo keď som priletel a tak vám skúsim dať obraz čo je môj normálny Juhoafrický deň.
Je 6:30 ráno a zvoní mi budík. Vďačný, že ma zobudil on a nie vták hadada ibis, ktorého kŕdle sa nám s obľubou okolo 5:00 premávali po záhrade a dávali všetkým najavo prečo majú titul najhlučnejších vtákov v Afrike, som sa vyteperil z izby. Skontrolovať z okna či je vonku dobré počasie som sa už ani neunúval, som predsa v Juhoafrickej republike v meste Johannesburg a tam je dobré počasie samozrejmosť. Po rýchlej sprche a raňajkách som sa navliekol do školskej uniformy. Dnes už som ani nebojoval s nepohodlnými topánkami ani sa nesťažoval na tesnú kravatu, ktorú som mal ku modrému saku, šedým nohaviciam a samozrejme predpísaným šedým ponožkám, dnes už to bolo normálne. V aute ma už čakala host mama a ja som si ešte rýchlo zbalil obed a nasadol do auta a 7:20 som bol v škole.
Od brány sa predieram cez skupinky Indov, Britov, Afričanov a rôznych náhodných národností a všade sa zastavím a stručným “Aweh, bruh!“ alebo “Howzit, boet!“ za sprievodu podávanie rúk sa s každým zvítam. 7:30 som v mojej register class kde nám zapíšu prítomnosť a potom začína vyučovanie.
Mám 6 60minutových hodín a dve dlhé prestávky. Cez prestávky sú všetci vonku, pretože jediné vnútrajšie priestory sú učebne, počasie je stále dobré, takže mať nejakú vnútornú halu alebo tak je zbytočné. Cez prestávku je všade niečo čo by sme my študenti klasifikovali ako čulý ruch a učitelia ako chaos a hluk, a nie bez dôvodu. Okrem tradičnej veľmi hlasnej vravy žiakov sa sem tam udeje niečo čo upúta pozornosť všetkých ako napríklad keď chalan pozve babu von alebo sa po niekoľkodňovom zazeraní a hádzaní jabĺk a iného jedla začnú strkať dve skupiny a zriedka sa aj pobijú. Takéto veci sa dejú za veľkej pozornosti žiakov, ktorý sa prídu odvšadiaľ pozerať a keď sa niečo vzrušujúce deje domáci majú vo zvyku kričať.
Podstatne príjemnejšie spestrenie je keď Africký študenti, ktorých sme mali na škole hlavne z kmeňov Zulu, Sotho a Xhosa začnú spievať ich tradičné piesne. Spontánne začnú dupať a tlieskať do rytmu a spievať v ich rodnom jazyku. Keď sa toto raz za čas udialo tak som to veľmi rád sledoval a fascinovalo ma ako si aj mladý zachovávajú svoju kultúru.
Po škole som mal buď debatný krúžok alebo major production nácvik. Debatný sme mali na škole veľmi kvalitný a boli sme jedna z najlepších ak nie najlepšia škola v celej provincii Gauteng (cca. 12 mil.obyvateľov) a mali sme aj reprezentantov v národnom tme, ktorý má Juhoafrická veľmi kvalitný, a ktorý tiež trénoval náš tréner.Major production je hlavný školský muzikál, ktorý sa hrá pred vcelku veľkým publikom každý rok. Tento rok sme nacvičovali hru Monty Pythom´s Spamalot. Okrem hercov a spevákov máme aj relatívne veľkú skupinu, ktorá hrá všetku muziku. Ja som hral gitaru. Nacvičovali sme to dva krát do týždňa po tri hodiny a mal som odtiaľ kopu dobrých kamarátov.
Potom som išiel domov kde som si zacvičil v posilke, ktorú sme mali hore v dome. Dom sme mali veľmi pekný a býval som v ňom s host rodičmi a host bratom a host sestrou. Mali sme peknú záhradu s bazénom a troch psov z toho iba najmenší mohol chodiť dovnútra. O domáce práce som sa starať nemusel, pretože sme mali dvoch záhradníkov a jednu upratovačku, ktorá bývala v jednoizbovom domčeku za domom. Večeru sme mali s host rodinou spoločnú a tam sme sa porozprávali a potom už sa nič nedialo.
A to je jeden z mojich normálnych Juhoafrických dní. A tie menej normálne ? Tam som chodil po stolovej hore, hladkal dospelého slona, zlaňoval kaňon, kúpal sa kúsok od tučniakov, navštevoval nálezisko prvých predchodcov človeka alebo si lovil na poli brokovnicou dikobraza na obed.
Další články od Ondreje
