Prílet alebo Oi Brasil!

Na viedenské letisko som dorazila o asi 4:30 ráno. Potom, čo mi oznámili, že si budem musieť boarding pas vybaviť ešte raz v Madride a mojom rýchlom zapisovaní do poznámok v mobile kam mám vlastne ísť som sa už vybrala smerom k mojej gate. S mamou a otcom som sa rozlúčila celkom rýchlo. Napriek tomu, že mi budú veľmi chýbať tak o piatej ráno som nemala ešte energiu na slzy. Tie som z veľkej časti vyčerpala za posledný týždeň, ktorý bol plný lúčenia a osláv. Odlietam o 7 a zatiaľ nemám na práci nič iné než písať tento blog.

Nelietam často, naposledy som išla na týždeň sama do Anglicka a aj to bolo asi dva roky dozadu. Preto je pochopiteľné, že každé letisko mi príde veľké a tak trochu šialené. Na prestup v Madride som mala 4 hodiny. Po menšom úžase, keď som zistila, že sa po letisku treba prepravovať podzemným metrom, som sa dostala ku gateom. Veľmi rýchlo na to moja peňaženka zaplakala, keď som minula 4€ na balenú vodu. Zvyšok času som už len sedela, čítala si a modlila sa, aby ďalšia časť cesty prešla bez komplikácií. Po dlhom čakaní v rade a nekonečnom počúvaní španielsky hovoriacej stevardky, ktorá sa všetkým snažila niečo vysvetliť bez akéhokoľvek prekladu som sa dostala do lietadla smer São Paulo. Lámavou portugalčinou som si vydobila miesto na odkladanie kufra (prisahám, tých vyklápacích úložných priestorov tam bolo fakt na také veľké lietadlo málo) a keď som si konečne sadla tak na mňa doľahol fakt, že som v noci spala ledva hodinu a pol.

Nikdy som neletela viacej ako 3 hodiny. 10 hodinový let v prostrednom sedadle medzi dvoma spiacimi tetami bol teda veľmi zaujímavý. Veľa som toho nakoniec nenaspala. Výborné však bolo to, že sme každý mali vlastnú obrazovku a slúchadlá. Stihla som asi 3 celé filmy. K jedlu sa moc vyjadrovať nebudem, no nebolo najhoršie.

Guarulhos International airport bol však ten najväčší zážitok zo všetkých. Po pristátí som bez problémov prešla pasovou kontrolou a tak som celá nadšená napísala host mame, že u nich do pár minút budem. Mojich vysnívaných “pár minút” sa však začalo predlžovať, keď som nevedela nájsť kufor. Pás síce ukazoval môj let, no nebol tam nikde. Za asi 20 minút z tabule zmizlo číslo letu a moja nervozita len stúpala. Išla som teba na lost luggage point, kde však bola neskutočne dlhá rada. Písala som teda znova host mame, že sa ospravedlňujem, ale asi mi to chvíľu potrvá. Medzitým sa k tomu pásu nahrnulo asi ďalších 100 ľudí a vyzerali rovnako nervózne ako ja. Zrazu bolo ohlásené, že kufre z Madridu až teraz vykladajú na ten istý pás, aj keď už tam nie je číslo letu. Išla som teda naspäť a zabila ďalších 20 minút hľadaním kufra. Takto som chodila hore dole ešte asi 6-krát a vždy zahlásili, že ešte tam predsa len dávajú kufre z Madridu. Celá zúfalá už som chcela hľadať security a uprosiť ich nech ma nejako predbehnú v rade na stratebé kufre, keď zrazu na mňa zasvietila slovenská vlajka na mojej veľkej šedej batožine. Cez celý rad ľudí som sa predrala k pásu, víťazoslávne ju schmatla a utekala som von.