„Saudade“ mi navždy zostane v srdci

„Saudade“ – slovo, emócia, ktorá mi navždy zostane v srdci

Pred odchodom bol domov len miesto. Po návrate sa stal pocitom, ktorý nosím všade so sebou. Môj život sa rozdelil na dve kapitoly: na tú „predtým“, keď som netušila, čo všetko mi chýba, a na tú „potom“, keď som zistila, ako veľmi sa dá niekam patriť. A „saudade“, jedno slovo, ktoré mi kedysi nič nehovorilo, sa stalo tým najhlasnejším v mojom srdci.

Keď som sa dozvedela, že idem na výmenný pobyt do Brazílie, cítila som všetko: nadšenie, neistotu, radosť aj strach. Smiala som sa a plakala zároveň. Netušila som, čo presne ma čaká, ale bola som pripravená objavovať, chopiť sa svojho sna, o ktorom som vždy snívala, vkročiť do neznáma a zažiť ten najväčší kultúrny šok, aký je možný.

Moje nové „doma“ sa stalo vnútrozemné mesto Juazeiro do Norte v štáte Ceará na ďalekom severovýchode Brazílie – ďaleko od oceánu a predstáv o Riu de Janeiro či São Paule, až 2 500 kilometrov ďaleko. A keď mi oznámili, že budem študovať na policajno-vojenskej škole, moje slovenské ja si nevedelo predstaviť, čo presne to znamená. Ale bola to bomba: uniformy, pochodovanie, vyučovanie, ktoré prebiehalo veľmi podobne ako na Slovensku. Aj vďaka škole som sa dokonca mohla zúčastniť hasičského kurzu, naučila som sa podať prvú pomoc, viazať uzly…

Moja duša pri písaní tohto článku jasá a z očí sa mi tlačia slzy. Áno, bateu a saudade. Neexistuje presný preklad – je to nostalgia, smútok a láska v jednom.

Pamätám si vôňu jedla, čo sa šírila kuchyňou; pitie kávy ráno, na obed aj večer – piť kávu o jedenástej večer bola formalita. Pamätám si neustály hluk ventilátora, pretože klimatizácia mohla byť zapnutá iba večer. Pamätám si svoj prvý deň, keď som pocítila tú brazílsku energiu – tú, ktorú nemožno opísať, iba zažiť. Spontánnosť, úsmevy, objatia len tak. V Brazílii vás hneď vyobjímajú, vybozkávajú a na druhý deň vás už volajú „amor“ (láska).

Zistila som, že rodina nemusí byť iba pokrvná. Mala som dve úplne odlišné hostiteľské rodiny. V prvej som bola viac samostatná, v tichu. V druhej som sa ocitla v krásnom chaose: cirkus plný smiechu, škriepok súrodencov, sesterníc, bratrancov, večery na chodníku, počúvanie klebiet od pani susied. To, že som mala dve host rodiny, neznamená, že Rotary nebolo jednou z nich – Rotary bolo mojím majákom, vždy pripravené pomôcť, vypočuť, poradiť.

A priatelia? Priatelia na celý život – tí, s ktorými sa smeješ aj bez slov. No nebolo to hneď. V Brazílii, kde len asi päť percent populácie hovorí po anglicky, bolo nadväzovanie kontaktov náročné. Ale máme ruky, nohy, Google Translate a veľa trpezlivosti. Na severovýchode majú silný prízvuk a rozprávajú neskutočne rýchlo, a preto som sa naučila vetu „Repete, por favor“ (Zopakovať, prosím), ktorú som používala až doteraz.

A jazyk? Prvý mesiac som nevedela povedať ani „bom dia“ (dobré ráno), ale po troch mesiacoch som už viedla rozhovory, chápala vtipy, smiala sa na nich, písala správy. Naučiť sa portugalčinu bolo ako zázrak: zvládla som to bez lekcií, len vďaka každodennému kontaktu. Musí tam však byť chuť a odhodlanie. A áno, pomohlo aj sledovanie reality show – čím viac drámy, tým viac slovíčok. Odporúčam „Casamento às Cegas“ alebo „Too Hot to Handle“. Verím, že keď človek zvládne jeden cudzí jazyk, ďalší sa učí oveľa ľahšie.

A čo mi chýba?
Všetko. Jedlo. Teplo. Hudba. Ľudia. Ľudskosť. Jednoduchosť. Voľnosť. Zábava. Pochodovanie. To, ako sa nikam neponáhľajú, ako si vedia užívať prítomný okamih, ako sa smejú, aj keď nemajú veľa.

Jasné, nie je to len o slnku a objatiach, džungli a hudbe.
Do mojej dennej rutiny patrili obedy s papagájmi, ktorí mi skákali na ramená, vyliezli na hlavu alebo vliezli do taniera; šváby v kuchyni, v izbe, v kúpeľni – všade; mravce, ktoré prídu do dvoch minút, ak necháte obal od sušienky na stole; nepitná voda, odpadky na ulici, toaletný papier, ktorý sa nehádže do záchoda, ale do koša; tenké steny, cez ktoré je počuť aj susedovu hompáľajúcu sa sieť; hluk motorky a „paredão“ (autá s obrovskými reprákmi a blikajúcimi svetlami).

Ale aj to je Brazília – a mne to všetko neskutočne chýba. „Pobrazilčtila“ som sa. Kus zo mňa tam zostal a verím, že sa k tomu kúsku v blízkej budúcnosti vrátim.

A ak toto číta niekto, kto váha nad výmenným pobytom, chcem povedať len jedno: Choď. Ak snívaš o dobrodružstve a poznaní – choď. Je to neopísateľná životná skúsenosť, ktorá nie je prechádzka ružovou záhradou, ale všetko, čo potrebuješ, ťa naučí svet. A to, čo ti vezme, nahradí niečím krajším.

Boa sorte.
Tchau.
Beijos.

Ema Šindlérová, RC Žilina International → Brazílie 4490, Outbound 2024-25