Predstavte si to. Sedíte pred telkou pozeráte s rodičmi správy a naraz hlásia že sa na vaše územie valí prírodná katastrofa. Celkom sranda, nie? No pre mňa rozhodne nie. Moja prvá reakcia bola, že som sa modlila aby to bol vtip a potom ako som zistila, že nie je tak som bola od reakcii an určitú dobu odstavená. Inak sa to povie paralyzovaná strachom, teda aspoň myslím. Pár dní nato sa k nám dostala ďaľšia správa s podobným kontextom. Konkrétne znela asi nejako takto: POVINNÁ EVAKUÁCIA! Pokiaľ by niekto nebol vystrašený doteraz, toto by bolo istým spúšťačom.

No a tak sa dostávam k časti, kde vystrašená sedím pred otvorenou skriňou, vedľa prázdnej tašky, snažiaca sa prísť na to čo si mám so sebou zobrať. My ako Slovensko sme o hurikánoch vždy len počuli a vďaka filmovému priemyslu o tom máme (alebo teda aspoň ja) nie celkom pekné predstavy. Samozrejme vedela som, že miestny obyvatelia sú na takéto situácie pripravení a miestami aj zvyknutí, takže aspoň som mala istotu, že sa o mňa postarajú a nebola som v úplnej panike. Najviac vtipné boli komentáre ostatných výmenných študentov typu: “Aspoň z toho máš zážitok, veď to na Slovensku nezažiješ…” Áno teoreticky máš pravdu, ale poviem to takto. Viac ako 4/5 vecí čo tu robím na Slovensku nezažijem, ale hurikán patrí medzi tie ktoré by som najradšej nezažila vôbec.

Presuňme sa o pár hodín ďalej, kde už sedím v aute svojej counselorky na ceste k nej domov, kde som následne strávila ďaľšie dve noci, počas ktorých sa k nám pripojila aj Aya z Japonska. Dokopy sme boli 4 deti. Evan, syn mojej counselorky, Manuel, výmenný študent z portuglaska (avšak nie cez Rotary), Aya a ja. Keď sme už konečne boli všetci, presunuli sme k starým rodičom Evana do mesta Coosawhatchie. Nie ďaleko od nášho mesta Beaufort, ale viac do vnútrozemia, čo plne stačilo na to aby sme boli v bezpečí. Ako mi bolo vysvetlené, počas hurikánu je hlavne sa dostať preč od oceánu. Dážď a vietor je menší problém ako prívalové vlny.

V Coosawhatchie sme nezostali dlho, ale aj tak sa mi to zdalo ako večnosť, keďže sme nemali veľa možností čo robiť. Vonku pršalo niekoľko dní v kuse a tak sme presedeli celý čas pred telkou pozerajúc komédie, horory a iné filmové žánre. Počas tohto času sa hurikán kategórie 5 zmenil na hurikán kategórie 3.

Domov sme sa vrátili plný očakávania ako bude mesto vyzerať. Aby si pochopil/a čo myslím, nedostali sa k nám žiadne správy o tom ako to znieslo naše mesto, čiže sme nevedeli či máme čakať vyplavené domy, poválané strechy a stromy alebo čo. Našťastie to nedopadlo až takto katastrofálne a až na pár zatarasených ciest kvôli vyvaleným stromom, Dorian nespôsobil žiadne vážne škody. Čiže s kľudom teraz už môžem povedať, že som úspešne prežila hurikán Dorian a o tom ako som bola vyplašená pomlčím.

Ako bonus ma manžel mojej counselorky počas čakania u nich doma zobral na golfové ihrisko, kde som prvýkrát uvidela aligátora a aj iné tvory obývajúce Južnú Karolínu. A v noci nás prišla navštíviť aj vačica.

Další články od Kláry

Pin It on Pinterest

Share This

Sdílejte tento příspěvek se svými přáteli!