Pondelok ráno 24. 3. okolo ôsmej ma host rodičia odviezli na letisko. Už v tomto momente som sa klepala nedočkavosťou. Výlet do Amazónie bol jeden z najsilnejších dôvodov, prečo som chcela ísť na výmenu práve do Brazílie. Po ôsmich mesiacoch sa to stávalo realitou! Úprimne sa mi tomu ani nechcelo veriť, no odkedy som po prvýkrát uvidela z okienka lietadla tú obrovskú masu lesa mi z tváre nezmizol úsmev. Na letisku nás vyzdvihlo jedno z dievčat od Belo Brasil a autobusom (spolu aj so zvyškom ľudí z môjho dištriktu) sme sa dopravili k prístavu na Rio Negro.
Malou loďkou nás aj s kuframi doplavili až k naším lodiam, ktoré decka približne dvadsať rokov dozadu pomenovali loď Krokodíl a Leňochod. Na palube nás už čakal zvyšok účastníkov výletu. Z malej loďky som okamžite vybehla a hodila sa do náručia Veronice z Dánska, ktorú som spomenula dva články dozadu. Strávili sme spolu totiž celý Northeast Dreamtrip prilepené jedna druhej k boku. Hneď na to som vyobímala aj zvyšné dievčatá a chlapcov, čo som spoznala naspäť vo Fortaleze a predstavila sa ostatným ľuďom.
Na druhý deň sme sa presunuli znova na súš a autobusom sme sa odviezli približne 2 hodiny od mesta Manaus hlbšie do džungle. Tam si nás prevzal sprievodca, nižší chlapík v gumákoch, ktorý dokázal hodiny kecať o príbehoch domorodých obyvateľov a ich vysvetlivkách pre všetky tvory v ich domovine. Bola som na ňom prakticky zavesená a na každý príbeh som mala ďalšie tri otázky. Celý deň sme sa túlali cestičkami od jedného vodopádu k druhému.
Náš posledný deň so signálom sme strávili objavovaním hlavného mesta. Keď som ešte bola v Európe tak som vôbec ani netušila, že uprostred Amazonu sa nachádza mesto postavené na rozhraní troch riek s počtom obyvateľov skoro rovným Slovensku. Aj tuná takto ďaleko od domova prakticky uprostred ničoho bolo stále cítiť kultúru Portugalcov a Francúzov v kresbách starého divadla a v monumentoch roztrúsených po okolitých parkoch. Manaus je dosiahnuteľný len lietadlom alebo loďou. Cez prales diaľnice nevedú a riaditeľ Belo Brasil, ktorý sa nám jeden večer prišiel prihovoriť, mal na to krásny názor: “Niektorí to považujú za zaostávanie za pokrokom, ja to považujem za dar od Boha.”
Ďalej od mesta, po celkom pokojnej noci, sme sa išli pozrieť za domácimi. Vo veľkej hale postavenej z driev a palmových listov nás privítal muž pôvodnom z domorodého kmeňa
28.3.2025 – asi zatiaľ najkrajší deň v mojom živote. Pre niekoho to môže byť nočná mora, pre mňa to bol splnený sen. Ja som sa od malička chcela venovať biológii, hlavne teda exotickej faune, herpetológii či veterine, samozrejme, ako každý iný nadšenec v tomto odbore, mám na zozname zvieratá a príšerky, ktoré jedného dňa chcem spoznať. V prípade Amazónie to boli sladkovodné delfíny, konkrétnejšie (ako ho volajú domáci) Boto Rosa, ružové zvieratko tak škaredé, až je krásne. Pre miestnych je to posvätný a bájny tvor, ktorý sa dokáže v noci zmeniť na muža a oplodniť ženy. Ja samotná mám proti delfínom veľa výčitiek, na plagátoch sú krásne, v realite sú to potvory, no delfínovec z Amazónie ma jednoducho fascinoval. Okrem neho sa mi naskytol pohľad na mnoho ďalších tvorov z tohto nádherného kúta sveta. Leňochod dvojprstý, aligátor, Arapaima…áno, splnený sen! Tukana, ktorý v dnešnej dobe sídli niekde na hraniciach medzi Brazíliou, Venezuelou a Kolumbiou. Tam sa aj Francisco, náš sprievodca, narodil. Každý pôvodný Brazílčan, ktorý sa hlási k svojej kultúre, má v dnešnej dobe dve mená. Prvé mu dá šaman v rodnom jazyku ešte pred narodením a druhé, bežné a portugalské, príjme od štátu. Francisco nám pred každým tancom a predstavením vysvetlil jeho význam. Na konci sme mali možnosť nechať si tvár pomaľovať tradične čiernou a červenou farbou a nakúpiť si výrobky od žien a mužov, čo vystupovali. Vybrala som si nádhernú náušnicu z pier papagájov, drevenú sošku ružového delfína a náhrdelník z bobuliek açaí.
Poobede sme sa presunuli už do niečoho, čo sa podobalo na menšie mesto. Nachádzal sa tam hotel, drogéria, supermarket či škola. Nás tam zaujímal hlavne projekt Quelónios, ktorý sa snaží zachraňovať korytnačky. V Amazónii žije celkovo 21 typov vodných, semi-vodných a suchozemských druhov, tuná mali tri z nich – Tereka červenohlavá, Tereka žltoškvrnná a Tereka veľká.
V prírode sa z jedného hniezda dožije dospelosti priemerne len jeden jedinec z dôvodu ťažkých životných podmienok, ale aj z ľudského dočinenia ako ich lovenie a následná konzumácia. Vedúci projektu Quelónios už roky chodí po plážach Čiernej rieky, vykopáva vajíčka a dohovára ostatným obyvateľom okolitých komunít, aby ich lovenie buď obmedzili alebo skúsili úplne vynechať zo svojich aktivít. Každý z nás mal možnosť vypustiť jedno korytnačie mláďa naspäť do prírody.
Tradične sa tento deň končí futbalovým zápasom proti domácim, ale futbalové ihrisko bolo opravované, takže sme to zmenili na volejbal. Mne to vyhovovalo.
Posledné dni mi ubehli strašne rýchlo. Už dávno som si tak nepriala, aby sa niečo nikdy neskončilo. 30. 3. nám Belo Brasil požičalo od domácich kanoe. Bolo to až romantické, no občas to niekto prerušil, keď sa omylom prevrátil. Ja som s kamarátkou, ako keby sme boli dve malé deti, spievala pesničky z filmu Moana a predbiehala sa pred všetkých.
Posledný deň výletu. Vybrali sme sa na pevninu s posledným sprievodcom tejto výpravy, ktorý sa nám snažil ukázať ako prežiť v prípade, že zostanete sami uprostred lesa. Naučil nás, ktorý strom používajú domáci ako “telefón” (ak o neho človek buchne robí strašný hluk), kde a aké stromy skladujú najväčšie zásoby vody a ktoré mravce by sa dali použiť ako núdzový zdroj proteínu.
Po rýchlom obede naspäť na lodi nám boli rozdané stromčeky. Každý rok, počas každej výpravy, tu výmenní študenti zasadia strom spolu so želaním, ktoré keď sa raz vyplní tak sa musíme vrátiť naspäť do Amazónie. Mne sa neoplatí Vám to moje povedať. Dúfam totiž, že sa vyplní čo najskôr, aby som sa do pralesa mohla vrátiť.
Úplne posledná akcia tohto magického výletu bolo prespávanie uprostred lesa. Hojdacie siete z lode sme zbalili, prehodili cez rameno a s baterkami sme sa pol hodinu predierali drobnými cestičkami až k prístrešku, kde sme mali stráviť noc. Pred spaním sme si ako pri správnom táboráku rozprávali strašidelné príbehy až do neskorej noci. Bez bateriek sme si nevideli ani na špičku nosa.
Bolo to krásne!
Další články od Pavly
Samba, Forró, pláže a šialený koniec mesiaca
Dobré ráno, dobrý deň, dobrý večer. Pozdravujem vás z tridsať-stupňového São Paulo so spáleným chrbtom...
Prílet alebo Oi Brasil!
Čakalo na mňa viac ľudí než som predpokladala. Všetci ma vyobímali akoby sme boli starí...
Northeast Dreamtrip
Northeast Dreamtrip je dvadsaťosemdňový výlet po celom severovýchode Brazíle zahŕňajúci deväť miest s celodennými aktivitami...
Cesta na juh – ako som spájala stratené články rodiny
Približne pred mesiacom sa tu začali veľkonočné prázdniny. Slovanské tradície, ako korbáče či polievanie ľadovou...
Amazonský prales – splnený sen
Pondelok ráno 24. 3. okolo ôsmej ma host rodičia odviezli na letisko. Už v tomto...
