Naučil som sa tu riešiť stresové situácie a mám iný pohľad na svet. Uvedomil som si, že rodina je v živote to najdôležitejšie, potom nasledujú praví kamaráti a až potom je všetko ostatné. Nehovorím o zdraví, lebo to je tiež veľmi dôležité. Inak sa už pozerám aj na peniaze, na to čo potrebujem a čo je zbytočnosť. V Kolumbii je veľa ľudí, ktorí nemajú čo do úst. Ich deti nemôžu ísť na dobrú školu, lebo na to nemajú peniaze. Spolu bývajú v byte, ktorý má namiesto okien diery…
Chcete ísť do obchodu a kúpiť si rožok a tresku, ale takéto veci tu nemajú. Presne toto sa volá kultúrny šok. Na začiatku som si ani neuvedomil, že ním trpím. Len som si myslel, že to tu je všetko čudné. Aj bolo. Ale človek sa postupne adaptuje. Napriek tomu mi dodnes pripadajú mnohé veci zvláštne, ale už to neriešim. Zrejme sa postupne mením, prispôsobujem sa inej kultúre, novej rodine. Na novú rodinu tiež nie je ľahké si zvyknúť. Mne sa to našťastie podarilo veľmi rýchlo. Škoda len, že nie som typ človeka, ktorý sa za všetko ospravedlňuje. Pretože moja host rodina to odo mňa vyžaduje. Teda keď urobím hoci len maličkú chybičku, musím sa za to ospravedlniť…
Presun do miesta ubytovania nakoniec netrval sľúbenú polhodinku. Netrvala dokonca ani hodinku, ale takmer hodinu a pol! To teda bolo dobrodružstvo, presúvať sa v noci za svitu bateriek cez džungľu!Prvýkrát v živote som videl také množstvo hadov, pavúkov o veľkosti malého taniera a stovky ďalších malých príšer. Priznám sa, že som sa trochu aj bál. Navyše, ako v správnej tropickej džungli, aj tu bolo poriadne dusno a teplo, vďaka čomu sa po príchode do hotela zo všetkých lial pot…
Zvláštnosťou miestnych Vianoc je, že štedrovečerná večera sa podáva až o polnoci. Tu v Kolumbii je to tradícia. Na večeru sme mali mäso na viac spôsobov. Všetko mäso ale bolo na studeno. Aby som host rodine ukázal, čo jeme na Vianoce u nás doma, pripravil som pravý slovenský zemiakový šalát. Nikdy predtým sa mi nezdalo, žeby šalát mohol mať nejakú komplikovanú prípravu…
Stihol som sa ešte prejsť po pláži, potom sme mali raňajky. Dali nám asi pol hodinku na zbalenie si vecí a na to sme mikrobusmi vyrazili do púšte. Prekvapilo ma, že cesta bola krátka, necelých 15 minút. Ešte viac ma prekvapilo, keď sme sa pešo vybrali na vysokú horu. Keďže nás na to dopredu nikto neupozornil, šľapal som len v šľapkách…
Na druhé ráno som sa zobudil okolo siedmej čo bolo dobre, pretože už o ôsmej sme mali vyraziť do Bugy, kde je z pohľadu katolíkov jeden z najposvätnejších kostolov v Kolumbii. Škoda len, že v ten deň bolo v Buge asi 40°C a k tomu asi sto tisíc ľudí, ktorí sa prišli pomodliť, či iba obdivovať veľkoleposť a nádheru tejto katedrály…
