Ako som spomínala v minulom blogu, minulý týždeň som sa zúčastnila 800 kilometrovej jazdy na bicykli Tour de OROC, a pár dní po sa vám hlásim s tonou nových zážitkov. Tak poďme na to!
V pondelok sa táto jazda slávnostne odštartovala priamo v Macquarie Homestay, ktorá je hlavným dôvodom vzniku Tour de OROC, smer Warren, 130 kilometrov. A poviem vám na rovinu, že som nemala ani potuchy vtedy čo ma naozaj čaká. Veľa ľudí už teraz vie, že moje očakávania vyzerali nejako takto: uvidím austrálsky buš, budem bicyklovať a do tretieho dňa asi skončím v pomocnom aute.
A poviem vám na rovinu, že som sa nesmierne mýlila. Nie len, že som zvládla celú jazdu bez jediného oddychu v pomocnom aute, ale aj samotné bicyklovanie sa zmenilo na niečo tisíckrát krajšie a buš nebolo jediné čo som videla.
Prvý deň, ako som už spomínala, sme išli smer Warren a krátko pred mestom sa stalo niečo úžasné. Miestni ľudia sa rozhodli nás podporiť a z 38 jazdcov nás zrazu bolo okolo 50 čo prišli do mesta, kde sme boli vrúcne uvítaní a dostali sme zaujímavú prehliadku v miestnom múzeu.
Druhý deň, smer Macquarie Marshes, sme mali skorý budíček, okolo piatej ráno a ďalších 130 kilometrov pred nami. Asi v polke utorkovej jazdy sme narazili na veľkú prekážku. Štrk. To nás čakalo asi na 1 000 metrov namiesto asfaltovej cesty. Jediná inštrukcia znela: hlavne neprestávajte šliapať na bicykli. Tak ja som samozrejme musela skúsiť čo sa stane keď túto inštrukciu nedodržím a skončila som na zemi :D. Našťastie bez žiadneho zranenia a behom sekundy som bola znova v sedle bicykla.
Keď sme sa dostali do destinácie, tak sme si vychutnali spolu s obedom prednášku o zverstve v miestnom močiari a potom nás autobus odviezol do mesta Nyngan, kde sme prespávali. Jeden pár z jazdcov, Michelle a Jeff, sa na začiatku Tour rozhodli, že bude sranda zaviesť pokuty, ktoré sa samozrejme všetky pridali k príspevkom na Macquarie Homestay, a ocenenia, ktoré sa rozdávali každý večer po večeri. A samozrejme, za môj malý akrobatický kúsok som dostala nie len pokutu, ale aj ocenenie „jazdec dňa“ za to, že som sa chytro postavila a vrátila na bicykel.
Tretí deň, cestou na Cobar, sme mali asi tie najhoršie podmienky aké sme mohli mať. Nie len, že sme museli šliapať skoro celých 130 kilometrov do kopca, ale ani vietor, ktorý fúkal oproti nám, zrovna nepomáhal. Ale vďaka môjmu novému kamarátovi na jeden deň, ktorého som dostala za úžasné jazdecké schopnosti :D, som to zvládla a dokonca som bola pridelená medzi silnejších jazdcov, ktorí robili štít pred vetrom pre tých slabších.
Náš príchod do mesta oznámili sirény miestnej polície a hasičov a poviem vám úprimne, že som sa vtedy cítila ako celebrita. V meste sme sa zúčastnili exkurzie, kde sme sa dozvedeli niečo o histórii ale aj súčasnosti mesta Cobar a keďže to je staré, ale stále aktívne ťažobné mesto, tak jednou zo zastávok bola aj baňa, kde boli zrovna dvaja baníci. A naspäť v moteli som dostala milé prekvapenie, pretože v miestnych Dubbo novinách, Daily Liberal, o mne a mojom odhodlaní zúčastniť sa Tour de OROC napísali článok.
Štvrtý deň sme dúfali, že počasie bude na nás viac milé ako deň predtým, hlavne kvôli tomu, že to bol náš najdlhší deň, 160 kilometrov, a samozrejme sme boli na omyle, pretože sme sa zobudili do krásneho upršaného rána a dážď sa s nami ťahal približne prvých 50 kilometrov. Keď dážď konečne ustál, tak nám spoločnosť zase pre zmenu robili divé kozy, ktoré až tak divé neboli. Ja som si samozrejme musela zopakovať romantickú chvíľku so zemou, tento raz kvôli tomu, že moje jazdecké topánky sa pred poslednou zastávkou úplne rozpadli a ostali pricvaknuté v pedále.
Ďalší deň sme mali najkratšiu jazdu, a to 98 kilometrov smerom na mestečko Brewarrina, a môžem vám povedať, že si nikto nesťažoval na dĺžku tejto jazdy. V, síce malom, mestečku Brewarrina nás čakalo ďalšie múzeum, tento raz zamerané na 40 000 rokov staré rybie pasce utvorené natívnymi obyvateľmi Austrálie. Potom nás zobral autobus do mesta Walgett, kde sa večer uskutočnila aukcia pre Macquarie Homestay, kde sa vyzbieralo približne 15 000 dolárov. A Megan tiež dodržala svoj sľub donácie, aj keď nedodržala úplne tú istú sumu a pridala k tej originálnej jednu nulu naviac.
Náš posledný deň, 115 kilometrov smerom na Coonamble, sme zvládli bez akýchkoľvek ťažkostí a potom už len autobus do Dubba. A musím povedať, že som prežila jeden úžasný týždeň obklopená skvelými ľuďmi, s ktorými sme sa za ten čas naozaj zblížili a priznávam, že lúčenie a objatia boli naozaj dojemné a keď som sa vrátila k môjmu poradcovi domov a videla som, že pár jazdcov napísali naozaj precítené správy na našu online skupinu plné vďačných slov, rozhodla som sa k ním pridať a áno, tento raz som boj so slzami prehrala.
Naozaj niekedy nezáleží na čase strávenom s ľuďmi ale na tých ľuďoch a môžem potvrdiť, že toto bol ten prípad jednoducho úžasného kolektívu ľudí, ktorí mi budú veľmi chýbať a budem na tento čas spomínať asi do konca môjho života.
Další články od Terezy
Osemsto kilometrov? Žiadny problém!
Veľa ľudí už teraz vie, že moje očakávania vyzerali nejako takto: uvidím austrálsky buš, budem bicyklovať a do tretieho dňa asi skončím v pomocnom...
SeaWorld a príprava na preteky
Tak po viac ako mesiaci sa vám znova ozývam a poviem vám, že, odvtedy, čo som naposledy napísala blog, sa stalo veľa zaujímavých vecí. Posledný...
Livin’ the dream
Tak po dvojtýždňovej pauze som späť a hlásim sa vám tentoraz z mesta Gold Coast, obľúbenej turistickej destinácie v Austrálii. Minulý týždeň bol viac...
Môj rok v Austrálii: Krotiteľka tigrov?
Sobota bola ale zatiaľ asi najlepším dňom, z ktorého si odnášam nezabudnuteľné zážitky. Práve vďaka prezidentke Rotary klubu Dubbo South, Karen, som...
Môj rok v Austrálii: Prvý týždeň
No a v pondelok ma čakal ďalší dôležitý deň. Prvý deň školy. A už teraz vám môžem povedať, že austrálska škola je úplne super (hlavne čo sa týka...
Môj rok v Austrálii: Začíname
Ale ani Dubai ani Sydney nie sú to, kvôli čomu tu ste. V hlavnej úlohe tu je Dubbo. Aj keď nepatrí k najväčším mestám, pre mňa to je rozhodne zmena. Z...
