Ibagué má okolo 600 000 obyvateľov a mal som pocit, že sa všetci zhromaždili v parku. Po chvíli som ju ale stretol a tak sme počkali asi ďalších 40 minút na ostatných. Potom sme si dali kávu a následne sme prešli celé mesto. Chceli sme ísť na najvyššiu budovu v Ibagué. Problém bol ale v tom, že sme nevedeli, kde je. Ja som tam síce raz bol, ale bolo to dva dni po mojom príchode, takže som si polohu budovy vážne nepamätal. Nakoniec sme ju našli a všetci sme sa pri nej odfotili…
Spoločne s ostatnými členmi dobrovoľníckej skupiny sme sa dohodli, že dôchodcom by mohol najviac prísť vhod balíček hygienických vecí. Vyskladali sme financie na zubné pasty, zubné kefky, vlhké utierky a ešte pár drobností, ktoré sme následne zabalili do papierových vrecúšok. Dievčatá prišli s fajn nápadom – vrecúška nejako pekne ozdobiť. Napísali sme na ne “Pekný deň od Interact klubu Nuevo Ibagué” a prilepili sme tam ešte srdiečko…
Prázdne ulice a zatvorené obchody. Absolútne zvláštne, pretože väčšinou to na uliciach a v obchodoch/trhoch vždy hemží ľuďmi, až na dve výnimky. Keď hraje Kolumbia futbalový zápas, a keď príde pápež. Proste šialenosť a zažil som obe…
Začalo sa to úplne nenápadne na hodine politiky na mojej škole. Pani profesorka sa ma opýtala, či ma baví politika a občianska výchova. Keď som jej odpovedal, že ma to veľmi baví navrhla mi, že by som mohol ísť reprezentovať Slovensko na jednej súťaži. Vôbec som neuvažoval nad dôsledkami a hneď som povedal áno. Priznám sa, že som túto prihlášku, kvôli iným povinnostiam, krátko po hodine hodil za hlavu a úplne na ňu zabudol. Asi po dvoch týždňoch ma však nečakane zastavila nejaká dievčina z našej školy a opýtala sa ma, či teda idem na ONU…
Školské obedy. Môžem po mesiaci pobytu v Kolumbii povedať, že sú tu oveľa lepšie ako na Slovensku. Každý deň je na obed niečo iné a chutné a v piatky máme špeciálne jedlo. Buď nejaké tradičné kolumbijské alebo hamburger, hot dog či vyprážané kuracie krídelka. Skrátka mňam…
