fbpx

Možno sa opýtate: o čom to vlastne píšeš? Interact? Čo to ako je? Preto krátke vysvetlenie: „Interact“ je v Kolumbii označenie ľudí vo veku od 12 do 18 rokov, ktorí pomáhajú iným ľuďom, a to nad rámec vlastných záujmov, či svojho voľného času. A keďže som Rotary výmenný študent a tieto princípy sú mi blízke, stal som sa členom práve tohto združenia.

Bol by som nerád, keby to vyznelo ako fráza (keďže to fráza fakt nie je), ale som vážne rád, že môžem pomáhať ľuďom v núdzi. Sám som, našťastie, núdzu nikdy nezažil, napriek tomu som presvedčený, že pomáhať iným ľuďom, ktorí sa bez svojho zavinenia ocitli v ťažkej situácii, je super vec. Tento krát sme sa vybrali pomáhať starým ľuďom v domove pre dôchodcov a následne sme naplánovali rozdávať jedlo bezdomovcom.

Spoločne s ostatnými členmi dobrovoľníckej skupiny sme sa dohodli, že dôchodcom by mohol najviac prísť vhod balíček hygienických vecí. Vyskladali sme financie na zubné pasty, zubné kefky, vlhké utierky a ešte pár drobností, ktoré sme následne zabalili do papierových vrecúšok. Dievčatá prišli s fajn nápadom – vrecúška nejako pekne ozdobiť. Napísali sme na ne “Pekný deň od Interact klubu Nuevo Ibagué” a prilepili sme tam ešte srdiečko.

Stretnutie sme mali dohodnuté na 09:40 v dome jednej z dobrovoľníčok, ktorá sa volá Hema. Dolepili sme ešte rýchlo pár vecí a vybrali sa pešo k domovu dôchodcov. Okrem veľkých škatúľ, naplnených vrecúškami s darčekmi, sme mali so sebou aj veľké bandasky s pitím a zopár pochutín. Hneď ako sme dorazili do domova dôchodcov, zvítali sme sa so všetkými jeho obyvateľmi. Bolo na nich vidieť, že sa našej návšteve náramne potešili. Boli fakt radi, že sa majú s kým porozprávať. Jedna babka sa začala rozprávať práve so mnou a viedli sme rozhovor asi pol hodinu. Problém bol len v tom, že ja španielsky ešte dobre nerozprávam. Ale ona vyzerala byť napriek tomu veľmi spokojná. Bol som veľmi rád, že som mohol aspoň takto pomôcť týmto starým ľuďom. Rozdali sme im balíčky a dokonca sme si s nimi aj zatancovali. Bola to zábava, ako pre nás tak aj pre nich. Rozdali sme im syrové buchtičky a naliali nejakú lahodnú, pre mňa záhadnú, tekutinu, ktorá im zrejme chutila, keďže veľa z nich chcelo aj ďalšiu dávku.

Po ceste späť som sa galantne ponúkol, že zoberiem škatuľu, ktorú doteraz niesla Hema a vykračoval som si po ulici ako prvý. Keďže moja orientácia v Ibagué nie je ešte veľmi dobrá, mal som trochu obavu, aby som sa neoddelil a nestratil. Prechádzali sme okolo kostola, pri ktorom stála skupinka ľudí. Bolo dosť nepríjemné prejsť pomedzi nich, pretože stáli po oboch stranách cesty a netvárili sa práve najprívetivejšie. Doma by som s tým žiaden problém nemal, tu sme však v Kolumbii. Prechádzam okolo nich a vidím, že sa prestali rozprávať a iba na mňa pozerajú. A vtom na mňa jeden z tých chlapov skočil! Stihol som sa mu uhnúť a rozbehol som sa preč. Za mnou sa rozbehli aj tri či štyri dievčatá. Pýtam sa ich, že čo to má znamenať, ale tiež nevedeli, čo sa deje. Otočil som sa k tým chlapom a uvidel som, že ľudia z Interaktu stoja pri nich a všetci pozerajú na mňa. Nechápal som, čo sa deje, keď vtom ku mne pribehol nejaký chalan a doslova mi vytrhol škatuľu z rúk. Až vtedy my dievčatá povedali, že toto sú práve tí bezdomovci, za ktorými ideme. Nemal som veľkú chuť sa k ním vrátiť a aj dievčatá sa ich očividne báli. Dohodli sme sa preto, že zostaneme stáť bokom. Zrazu vidím ako ten chlap, čo sa na mňa pokúsil vyskočiť, ide k nám. Začal niečo rozprávať a podali sme si ruky. Keď som sa opýtal dievčat, čo hovoril, povedali mi, že sa mi prišiel ospravedlniť. Vôbec ma vraj nechcel vydesiť, len ma chcel pobaviť a vraj to bola len sranda. No neviem, mne to smiešne neprišlo. Napriek tomu však bol tento deň pre mňa skvelou skúsenosťou, pri ktorej som si našiel ďalších kamarátov.

Začalo sa to úplne nenápadne na hodine politiky na mojej škole. Pani profesorka sa ma opýtala, či ma baví politika a občianska výchova. Keď som jej odpovedal, že ma to veľmi baví navrhla mi, že by som mohol ísť reprezentovať Slovensko na jednej súťaži. Vôbec som neuvažoval nad dôsledkami a hneď som povedal áno. Priznám sa, že som túto prihlášku, kvôli iným povinnostiam, krátko po hodine hodil za hlavu a úplne na ňu zabudol. Asi po dvoch týždňoch ma však nečakane zastavila nejaká dievčina z našej školy a opýtala sa ma, či teda idem na ONU. Vtedy som si spomenul, že som sa k niečomu zaviazal. Pre informáciu som sa jej opýtal, čo taká účasť na ONU vlastne obnáša. Dozvedel som sa, že by som mal, v skratke, odprezentovať Slovensko. Vydýchol som si. Veď, v podstate, nebudem musieť nič robiť, keďže Slovensko poznám, nie? 😀

Vážnejšie sa celá moja účasť začala riešiť asi tri dni pred skúšobnou hodinou. A to som vôbec ani netušil, že nejaká skúšobná hodina vôbec bude. Deň začal tak, že som bol príliš lenivý si do školy brať zošity, lebo sa mi zdali príliš ťažké. Pritom ich ale každý jeden deň do školy nosím. Presne v ten deň, keď som zošity nemal, mi bolo oznámené, že o 14:00 sa mám dostaviť ku prednej bráne, pretože ideme do druhého gymnázia si vyskúšať prezentáciu k ONU. No super, pomyslel som si zdesene – nič nemám pripravené! Navyše som so sebou som nemal nič iné, okrem mobilu.

Prišli sme do školy San Bonifacio. Škola bola obrovská a všetci, a to myslím skutočne všetci, tam rozprávali po anglicky! Prechádzame okolo rôznych tried. Do jednej z nich ma posielajú, ostatní moji spolužiaci idú ďalej. Vošiel som do triedy a nevedel som, čo mám robiť. Išiel som pomaličky ku prázdnej lavici a vďaka svojej výške a európskemu vzhľadu som ihneď strhol na seba pozornosť. Všetci na mňa pozerali a ja som sa cítil trochu nepríjemne. Keď som prišiel k lavici, jedno dievča sedelo chrbtom a po chvíli sa otočilo. Prekvapene som si uvedomil, že je to Sofia, ktorá bola minulý rok na výmennom pobyte vo Francúzsku. Sadol som si ku nej a pozdravili sme sa. Hneď na to sa tam dovalili dievčatá, ktoré som spoznal na párty u Valérie. Bol som veľmi rád, že som tam niekoho poznal. Po krátkom rozhovore som zistil, že to účasť na ONU nie je také jednoduchá, ako som si spočiatku myslel.

Mali sme tri hlavné témy a množstvo podtém, ku ktorým sa máme vyjadriť. Hlavné témy boli: “Globálna činnosť v oblasti porušovania predpisov nukleárnych zbraní.”, “Dopad neokolonializmu na celosvetovú ekonomiku” a “Zásah do suverenity štátu tretími politickými záujmami”. No a ku každej hlavnej téme sme sa mali vyjadriť a zaujať postoj krajiny, ktorú reprezentujeme.

Odohrávalo sa to v hotely “Intercontinental Ibagué”. Všetko bolo úplne úžasne. Na začiatku som mal trochu trému, potom to ale prešlo a neľutoval som, že som sa na to dal. Bola to obohacujúce skúsenosť!

Další články od Marka

Pin It on Pinterest

Share This

Sdílejte tento příspěvek se svými přáteli!