Deň pred výmenou
Keďže som letel z Viedne, dohodli sme sa s rodičmi, že bude najlepšie, keď prespíme z ôsmeho na deviateho pri Bratislave, bližšie k hranici. Vyhneme sa tak prípadným ranným dopravným zápcham v našom hlavnom meste.
Bol som prekvapený, ale počas cesty z Košíc do Bratislavy som sa cítil úplne v pohode. Očakával som totiž, že to budem znášať oveľa ťažšie. Nebol som však ani zdeptaný, ani deprimovaný, ale práve naopak – veľmi som sa tešil.
Do hotela sme prišli pomerne neskoro a ráno sme potrebovali skoro vstávať, takže som ihneď zaľahol a zaspal.
Deň odletu a v podstate začiatok výmeny
Ráno začalo úplne normálne. Po raňajkách sme okolo pol ôsmej vyrazili smerom na letisko v Schwechate. Chvíľku pred tým sme ale ešte opakovane vážili kufre, keďže každý krát ako sme ich vážili, ukazovala naša prenosná váha inú hmotnosť.
Príchod na letisko bol veľmi pohodový, všetko sme stíhali s prehľadom. Dokonca som stretol aj Terku, ktorá ide so mnou do Kolumbie.
S rodičmi sme išli na kávu a ja som si ešte na poslednú chvíľu „musel“ ísť kúpiť peňaženku, keďže moja už bola polorozpadnutá.
Pri vážení kufra sme všetci stŕpali, lebo podľa raňajšieho váženia mali oba moje kufre nadváhu. Odľahlo nám, keď sme zistili, že oba kufre sú v norme a chyba bola v našej váhe.
Najťažšia vec ale prišla vtedy, keď sme sa mali rozlúčiť. Dúfal som, že nebudem plakať, predsa som už veľký a navyše som bol po celý čas pokojný. Ale nešlo to. Plakal som, veľmi, veľmi a veľmi. Ten pocit sa nedá opísať. Strach a úzkosť zmiešané s nadšením a chuťou na dobrodružstvo.
Potom už všetko prebehlo neskutočne rýchlo. Celý čas na mňa ľudia pozerali, nečudujem sa však, veď kto mal také pekné sako ako ja? (NIKTO ) Počas čakania som ešte telefonoval s babkami a odpisoval kamarátom na správy, v ktorých mi želali príjemnú výmenu a šťastný let.
Už sedím v lietadle, sedadlo 16B. Extra pohodlne mi tu nie je, keďže mám takmer 2 metre a sedadlo je zjavne vyrobené pre hobitov Našťastie do Frankfurtu je to blízko.
Vedľa mňa sedia veľmi milí ľudia. Odleteli sme síce s malým meškaním, let ale prebehol úspešne a hlavne rýchlo.
Vo Frankfurte
Po pristátí prišiel pre nás autobus, do ktorého sme nastúpili a mal nás odviezť na terminál. Obvykle takáto jazda trvá pár minút, tu trvala 20 minút. Už tu som si začal uvedomovať veľkosť frankfurtského letiska. Konečne som vystúpil a našiel imigračnú kontrolu, kde som si musel vystáť radu, aby som mohol pokračovať v mojom dobrodružstve. Vzhľadom na dĺžku rady som mal veľkú obavu, či vôbec stihnem odlet. Medzitým som stretol aj Terku a čakanie nám ubehlo rýchlejšie. Nakoniec sme po vybavení na imigračnom na náš let čakali ešte asi hodinku. Takže pohoda.
Lietadlo bolo obrovské! Dostali sme deku, vankúš aj slúchadlá na počúvanie hudby alebo pozeranie filmov.
Ako sme sa tak zarozprávali, ani sme si neuvedomili, že kapitán hlásil, že máme technické problémy a musíme na niečo počkať. Po chvíľke nasledoval ďalší oznam, kde už bolo povedané, že plánované meškanie bude asi hodinu a pol. Na vine bolo počasie – veľmi fúkalo.
Let samotný už prebehol úplne v poriadku. Hneď za mnou sedel chlapec, ktorý tiež išiel na výmenu do Kolumbie. Zoznámili sme sa a chvíľku sme aj pokecali.
Už v Bogote
Po vystúpení z lietadla nás čakalo neskutočne dlhé čakanie na imigračnom. Samotná kontrola prebehla v podstate takmer bezproblémovo až na to, že som nevedel ulicu, na ktorej budem v Kolumbii bývať. Ešte v lietadle sme totiž dostávali tlačivo, ktoré bolo potrebné vyplniť, no a mne tam chýbala práve tá adresa. Takže ma takmer cez tú kontrolu nepustili. Našťastie sa ujo z kontroly nado mnou zľutoval a pustil ma. Rovnako dlho ako čakanie na imigračnom nám trvalo, kým sme si na&scaro n;li bat ožinu. Majú tam v tom obrovský chaos.
Keď som vyšiel z príletovej haly, hneď som uvidel môjho host ocka aj s jeho mamkou a jeho neterou. Nebol problém ich spoznať, keďže mali veľký plagát, ktorým ma vítali v Kolumbii.
Následne sme sa vybrali ku neteri domov a potom do Ibagué, kam sme cestovali asi tri hodinky.