Na konci môjho pobytu v Kolumbii sa mi splnil jeden z mojich snov – návšteva amazonského pralesa. Bol to neskutočný zážitok, ktorý mi doslova vyrazil dych. Jednoducho nádhera.
Výlet sa začal v utorok, 23. apríla 2019. Okolo 19:00 sme odleteli lietadlom z môjho „domovského“ Ibagué do Bogoty. Keďže Kolumbijčania si dávajú vždy načas, takmer sme let nestihli. Zachránilo nás len meškanie letu, ktorý sa oneskoril asi o hodinku a pol. Hneď po prílete do Bogoty sme si s Tigist išli kúpiť jedlo, keďže sme noc strávili v hotely a na večeru sme už ísť nestihli. Ja som sa osprchoval a počkal na môjho spolubývajúceho, ktorý dorazil až okolo jednej ráno. Ráno sme museli skoro vstávať, pretože let bol už okolo 8:30. Ráno nastala klasická situácia – takmer sme nestihli raňajky a následne ani transport. Chvála bohu nás počkali a tak hurá na letisko. Moje prvé kroky na letisku, po odčekovaní batožiny a pozdravení sa so všetkými, smerovali do Starbucks. Potreboval som poriadnu kávu na prebudenie. Odtiaľ som už utekal ku svojmu gejtu, ktorý ako zákonom schválnosti bol na opačnom konci letiska. Keď som dobiehal, tak už sa v podstate nastupovalo do lietadla. Zisťujem, že čo sa týka dochvíľnosti, sa začínam podobať na Kolumbijčanov.
Ako som už spomínal plavili sme sa loďou po Amazonke. Zrazu sme zakotvili uprostred rieky a bolo nám povedané, že môžeme ísť do vody. Na otázku či je to bezpečné, odpoveď bola, že vraj áno. Problém mali len dievčatá, ktoré mali svoje dni, pretože v Amazonke žijú okrem iných rýb aj pirane. Preto tieto dievčatá nemohli ísť plávať. Jasné, že som sa spočiatku trochu bál, keď vám povedia, že idete plávať s piraňami. A keďže som bol obzvlášť zvedavý, dozvedel som sa, že je tam aj veľa krokodílov. Po chvíľke som bol pokojnejší, veď ma nič zatiaľ nič nezožralo haha, tak to bude všetko v pohode. A aj bolo. Najlepší pocit bol, keď sme sa nechali unášať tokom rieky.
Po plávaní sme zakotvili pri domčeka na brehu, z ktorého sme chytali ryby. Mne sa bohužiaľ nepodarilo chytiť nič. Následne nás zobrali späť do mesta, kde sme mali obed a oddych. Išiel som si nakúpiť suveníry a rôzne iné veci. Keďže sme boli blízko hraníc s Brazíliou, väčšina vecí v obchode bola označená portugalsky. Mal som tak možnosť ochutnať brigadeiro, açaí či guaranu. Neskôr ku večeru nás zobrali na túru, kde sme mali spoznávať liečivé rastliny. Nejako sa nám tá túra ale pretiahla a dokonca sme zablúdili. Museli sme preskakovať priekopu s vodou, následne sme prebrodili rieku a štverali sa do kopca, kde sa veľmi šmýkalo, lebo tam bolo blato. Okrem toho bolo neskutočne dusno a teplota bola 34° Celzia. Musím ale povedať, že to bol asi jeden z najlepších zážitkov, aké tu v Kolumbii mám. Po príchode na hotel, poriadnej sprche a dobrej večeri sme ešte išli spoznávať kultúrnu stránku Amazonky. Stretli sme sa totiž s domorodým kmeňom. Rozprávali nám o ich tradíciách a ako žijú tak oddelení od sveta. Mali sme možnosť pýtať sa aj otázky, ale ja sa priznám, že som počas tejto prezentácie od únavy zaspal.
Posledný deň výletu nás po raňajkách nalodili do člnov a plavili sme sa na „prehliadku“ rieky Amazonky. Zaujímavé bolo pozorovať leňochodov na stromoch pri rieke. Následne sme si zase zaplávali, tento krát nie priamo v Amazonke, ale v jednom jej prítoku. Žiaľ, zabudol som, ako sa ten prítok volal. Plávanie bolo perfektné, plus som bol veľmi rád, že som sa mohol osviežiť vo vode, lebo vonku bolo príšerne horúco. Len čo sme vyliezli do našich člnov, zbadali sme v Amazonke húf ružových delfínov! Všetci sme hneď naskákali späť do vody, aby sme si s nimi mohli zaplávať. Bol to neskutočný zážitok! Ako sme sa štverali späť do člnov, začalo liať. Ak by to bol normálny osviežujúci dážď, bolo by to super. To čo však padalo z neba, mi pocitovo pripadalo ako krúpy. Ľadovo chladné kvapky spôsobili, že ako bolo dve minúty predtým horúco, teraz som sa cítil ako na severnom póle. Navyše nebolo nič vidieť, pretože sa vytvorila hustá hmla. No niečo neskutočné. Človek si naplno uvedomí, že je v dažďovom pralese, až keď zažije niečo podobné, ako mi pred chvíľou. Našťastie sme hneď išli do hotela. Tam sme si chvíľu oddýchli pomaly sme sa začali baliť. Večer nám rozprával náš sprievodca strašidelné historky z tejto oblasti, údajne pravdivé.
Tento výlet hodnotím ako jeden z najlepších zážitkov vôbec v celom mojom živote. Som nesmierne vďačný za možnosť spoznať ľudí, ktorých som na výmene stretol. Pamätám si, ako som prvý deň na Introcampe Tereze hovoril, že si neviem predstaviť, že toto má byť moja druhá rodina, a že neviem či budem mať vôbec nejakých kamarátov. V živote som sa tak nemýlil. S niektorými z výmenných študentov sme boli spolu len tri týždne, napriek tomu mi mnohí pripadajú lepší kamaráti ako ľudia na Slovensku, ktorých poznám povedzme aj päť rokov. Je to neuveriteľné.
Další články od Marka
