Pred týždňom som sa vrátila z výletu, na ktorý určite nikdy nezabudnem. Dva nabité týždne plné nových dobrodružstiev, nových priateľstiev z celého sveta, spoznávania tohto neuveriteľného kusu planéty a hodiny strávené v autobuse, ale aj omnoho viac. Od najkrajšieho ľadovca na svete, cez pozorovanie veľrýb či tučniakov, až po plavbu po číromodrej vode. Toto všetko sa dočítate v dnešnom článku.
 
V pondelok 18. novembra sme naše dobrodružstvo začali na autobusovej stanici v Esquel, kedy nás hneď na začiatok čakala 10 hodinová cesta do Puerto Madryn. Tam sme sa už stretli s ostatnými výmennými študentami a oficiálne začali náš výlet. Prvý deň sme mali možnosť objaviť toto pobrežné mestečko, popozerať obchody so suvenírmi, či skúsiť miestne alfajores. My sme pokúpili pohľadnice a zavítali do miestnej pekárne. Argentínske pekárne sú tu jedna z mojich obľúbených vecí. Nájdete tam takmer všetko a vždy je to čerstvé a veeeľmi chutné. Druhý deň sme sa vydali smer ,,Peninsula Valdés”, kde sme mali ísť sledovať veľryby, no počas obeda sa rozpršalo a začalo sa blýskať. Neboli sme si teda istí, či sa nám to podarí a už vôbec nie či budeme mať to šťastie nejaké veľryby vôbec vidieť. Nakoniec nás však navliekli do obrovských, pomerne ťažkých pršiplášťov a vyrazili sme na plavbu. Po pár minútach sme videli prvú veľrybu a celá loďka sa ozvala tichým úprimným “waaaaaaau”. Dokopy sme mali možnosť vidieť asi 5 veľrýb, ktoré prišli až úplne blízko k našej loďke. Dokonca mali aj malé bábätko a v jednom momente sme videli vystrčené dve chvostové plutvy, matky a mláďata, ako sa synchronizovane ponárajú naspäť do mora. Na konci sme boli oboznámení, že sme mali naozaj šťastie, lebo je veľmi ojedinelé, že v tomto období je ich tak veľa. Bol to naozaj nezabudnuteľný zážitok a môžem povedať, že jedna z najkrajších vecí aké som kedy videla. Posledný deň v tejto destinácií sme sa už posunuli viac na juh a tentokrát bola naším cieľom ,,Punta Tombo”. Domov najväčšej kolónie tučniakov magellanských, ktoré merajú zhruba 50cm. Začali sme kráčať po drevenom chodníku a po chvíli sme videli prvé tučniaky poskrývané v ich malých norách. Čím viac sme sa približovali k pobrežiu, tým viac sme videli tučniakov. Všade, kde som sa pozrela boli tučniaky a mali sme ich možnosť vidieť naozaj veľmi zblízka. Prechádzali popred nás po tom istom chodníku, kúpali sa v mori a bolo veľmi vtipné ich sledovať. Dokonca v jednej nore sa práve liahlo malé mláďa. Týmto zážitkom sme sa rozlúčili s Puerto Madryn a začali sme (pôvodne) 18 hodinovú cestu do El Calafate. Vtedy sme však ešte netušili, že nasledujúcu noc strávime na úplne neplánovanom mieste.
 

 

Po pár hodinách cesty sme si spravili malú technickú pauzu a bolo nám povedané, že nič si nemáme brať a len rýchlo ísť na WC. Z tejto “rýchlej” prestávky sa stala 3 hodinová session na benzínke v Comodoro Rivadavia. Z tejto benzínky sme sa presunuli do reštaurácie, kde sme mali večeru, no tí na 60 detí neboli pripravení a tak sme čakali slušné 2 hodiny kým nám prinesú jedlo. Počas čakania sa roznieslo, že sa nám pokazil autobus, ktorý nie je schopný pokračovať a nevieme, kedy ho opravia. Tak nám neostávalo nič iné len čakať a nejako sa zabaviť. Po polnoci však už začali upratovať a pomaly zatvárať. Na tejto zastávke sme teda čakali až do 2. v noci a stade nás taxíkmi presunuli na ďalšiu benzínku, na ktorej sme čakali až do 6. rána. O takom čase sme boli bez spánku už dobrých 24 hodín, keďže deň pred tým sme vstávali už o 5:30. Pracovníci benzínky sa nestačili čudovať, že skupina 60 detí, ktorí rozprávajú jazykmi z celého sveta trávi noc na benzínke. O 6. ráno už začali chodiť zákazníci a tak sme sa presunuli vonku, kde sme čakali ďalších asi 40 minút a potom KONEČNE prišiel náš opravený autobus a mohli sme pokračovať v ceste. Po neuveriteľných 30 hodinách sme dorazili do EL Calafate a všetci úplne mŕtvi sme sa už len hodili do postelí.
 
Na ďalší deň nás čakala exkurzia Perito Moreno, na vraj najkrajší ľadovec sveta. Nasadli sme do autobusu a čakala nás dvojhodinová cesta do národného parku “Los Glaciares”. Mali sme veľmi milú sprievodkyňu, ktorá nás oboznámila s tým, že Perito Moreno má až 250km², čo je ekvivalent mesta Buenos Aires. Jedná sa o ľadovec s najjednoduchšou prístupnosťou a v roku 1981 bol zapísaný do dedičstva UNESCO. Pred koncom cesty nám pustili v autobuse hudbu a zčali odpočítavať. Zrazu sme v diaľke zazreli obrovský ľadovec a bol to naozaj nezabudnuteľný moment. Na tomto foto pointe sme si spravili fotky a vyrazili sme sa na túto masu ľadu pozrieť zblízka. Vystúpili sme a nemohli sme uveriť vlastným očiam. Nejdem sa to ani snažiť opísať, ale naživo to vyzeralo tak 10krát lepšie ako na fotkách. Celú hodinu sme sa len kochali krásou tohto výtvoru a spravili veľa fotiek. Stretli sme turistov z celého sveta a dokonca aj čechov!!! Po takmer troch mesiacoch som sa mohla porozprávať po slovensky osobne a tak neviem čo mi spravilo väčšiu radosť haha 🙂 Potom sme si išli spapať naše obedové bálíčky na pláž s výhľadom na ľadovec a bolo to super. Síce sme takmer zmrzli, ale stálo to za to. Po obede nás čakala posledná aktivita tohto dňa a to plavba popri ľadovci. Mali sme možnosť vidieť rôzne uhly a znova spraviť super fotky. Po tejto katarzií sme sa vrátili a išli sme objavovať turistické obchody Calafate. Skúsili sme zmrzlinu calafate, čo je ovocie z miesteho kríku a minuli dosť peňazí.
V poradí šiesty deň výletu nás čakala cesta do El Chaltén, alebo aj hlavné mesto trekkingu. Na tomto mieste sa schádzajú turisti z celého sveta, aby prešli jedny z najkrajších turistických chodníkov na svete. My sme mali tú možnosť ísť sa pozrieť na Lagúnu Capri. Videli sme nádherné výhľady a dokonca na konci sme mohli vyskúšať aj vodu z tejto lagúny (som v pohode nebojte sa). El Chaltén je tiež známy masívom “Fitz Roy”, ktorý bol na fotkách naozaj neuveriteľný, no kvôli počasiu sme z neho videli len kúsok. Po nenáročnej túre sme nasadli do autobusu a vydali sa na cca 17 hodinovú cestu do ďalšej destinácie – Esquel. Cestovanie po Patagónií je úplne iný level a sľubujem, že už nikdy sa nebudem sťažovať na dlhé cesty po Európe. Išli sme 6 hodín a nevideli sme jednu živú dušu! Všade, kde sa pozriete je len pustatina, mŕtvy guanakovia na plote, ale inak ani len náznak civilizácie. Cesty tiež nie sú vždy asfaltové a neraz sme išli pár hodín aj po prašnej vykamienkovanej ceste.
 
V deň číslo 8 sme prišli do Esquel, kde sme sa ubytovali a opäť sme mali možnosť poobjavovať mesto. Keďže bývam neďaleko, tak v Esquel som nebola prvýkrát a tak sme sa stretli s našimi ostatnými výmennými študentami. Ďalší deň nás čakala exkurzia do národného parku “Los Alerces”. Opäť dvojhodinová cesta len do parku, kde nás potom čakala menšia túra, aby sme sa nalodili na loď, ktorá nás odvezie na takmer nedoknuté miesto. Celý park je vysoko chránený a tak sme si pred vstupom na loď museli očistiť topánky a prejsť cez chlórový roztok, aby sme nepriniesli žiadne baktérie. Po dvojhodinovej plavbe po čisto modrej vode, kde sme mali krásny výhľad na hory okolo nás, tiež sme videli ľadovec a mnoho ďalšieho. Po dlhej plavbe sme sa vylodili, nazvyme to les, kde sme boli oboznámení, že nemôžme nič trhať, hýbať, jesť ani piť. Všetky stromy, ktoré spadli sa nechajú tak na tom istom mieste. Počas tejto asi 2 hodinovej exkurzie som mala pocit, že prechádzam celým kontinentom, nie jedným parkom. Najprv bola pomerne zima, potom zrazu teplo, chvíľu som sa cítila ako v Amazonskom pralese, potom zrazu prídeme k výhľadu na zasnežené hory, vidíme jazero, rieku a nakoniec menšie vodopády. Skrátka som sa nestíhala čudovať, bolo to veľmi pekné miesto. Nakoniec sme prišli k stromu, ktorý má až 2500 rokov a bolo naozaj pozoruhodné počúvať, čím všetkým si prešiel. Pomerne unavení sme celú cestu loďou, túru, autobus museli zopakovať a úplne zničení sme sa vrátili naspäť na hotel.

Poslednou zastávkou bolo Bariloche (celým menom San Carlos de Bariloche), kde nás čakala už len 6 hodinová cesta. Na polke cesty sme sa zastavili na obed v dedinke El Bolsón, ktorá je známa kultúrou Hippies. Po pár hodinách sme teda dorazili do Bariloche a boli sme ubytovaní vo veľmi peknom hoteli aj s výrivkou a saunou. Čakala nás celkom fancy večera a večer nejaké prekvapenie. Pripravili nám prekvapenie ako kompenzáciu za pokazený autobus v Comodore a bola toooo (fanfári prosím…) – escape room!!! Áno, mali sme sa rozdeliť do tímov po 8 a každý tím riešil svoju únikovku. My sme mali vylúpiť banku a úspešne sa nám to podarilo. Inak Bariloche je nádherné, naozaj som nečakala, že to bude tak pekné. Možno, že by som ho označila aj za najkrajšie mesto, aké som kedy navštívila. Druhý deň sme išli na výhliadku, ktorá ma fakt veľmi milo prekvapila. Vyšlo nám krásne počasie a mali sme výhľad na všetky jazerá široko ďaleko. Hore aj dolu sme sa previezli lanovkou, čo ešte viac pridalo k tomuto zážitku. Potom sme sa presunuli do lanového centra, kde nás vypustili sa vyblázniť a mali sme možnosť prejsť všetkých 5 levelov. (a nie, nemuseli ma zlaňovať – kto vie, tak vie :). Úplne posledný deň sme zavítali do akéhosi zážitkového centra, kde nám pripravili rôzne aktivity. Bolo to niečo ako jednodňový tábor. Najprv sme si prešli prekážkovú dráhu, potom sme si zahrali niečo ako futbal, ale háčik bol v tom, že sme boli pripevnení na jednom mieste, čiže v podstate také ľudské kalčeto. Ďalšia aktivita bolo báchanie sa s vrecami naslepo alebo sme si mali posadať do radu, prvý z radu vybehol, 10krát sa zatočil a prebehol ponad hlavy všetkých ostatných. Ďalej sme sa prešli na koňoch a spravili sme taký malý okruh po lese. Ako posledné nasledovali obávané hry vo vode, kde sme sa mali zviesť na lane cez taký mini bazénik. Niektorí obišli suchý, niektorí totálne mokrí. (ja som sa z logistických dôvodov – balenie a odchod na druhý deň – nezúčastnila). Ďalej nasledovala prekážková dráha taktiež cez vodu, ktorá vyžadovala tímového ducha a náš tím to samozrejme vyhral!!! S týmto centrom sme sa rozlúčili meriendou, kde sme si vychutnali “tortas fritas” a pobrali sme sa na hotel. Na hoteli nás čakal posledný večer, ktorý bol nesmierne dojemný, keďže nevieme, kedy a či vôbec sa ešte s niektorými stretneme. Pedro, zástupca Rotary, mal veľmi pekný príhovor a znova nám pripomenul, aké privilégium máme, že môžme prežívať túto nezabudnuteľnú udalosť vo forme našej výmeny. Celý večer sa niesol v podpisovaní vlajok, pohľadníc, tričiek a veľa sĺz. Medzinárodné priateľstvá z výmeny sú ako iný druh. Je neuveriteľné ako sa na niekoho môžete tak naviazať len za dva týždne. Počas rozhovorov sme nemali takmer žiadne zábrany a bolo veľmi zaujímavé sledovať ako si vieme navzájom porozumieť a povzbudiť sa. Každý výmenný študent má podobné problémy a vidieť, že v tejto skúsenosti nie ste sami je asi to najviac povzbudivé. Počas takýchto výletov získate priateľstvá z celého sveta, ktoré sú akési iné.

Aby som to ukončila, tak som veľmi, naozaj veľmi vďačná, že som sa tohto výletu mohla zúčastniť. Našla som si kamarátov, dúfam na celý život a odišla s hromadou zážitkov. Tento výlet nebol len o spoznávaní Patagónie a Argentíny, ale aj o spoznávaní kultúr z celého sveta. Počas týchto dvoch týždňov som sa opäť naučila aj niečo o sebe a o tom, čo je naozaj dôležité. Bol to neskutočný zážitok a s radosťou môžem povedať, že to bol jeden z najkrajších výletov v mojom živote.

 

Další články od Sáry

Výmena rodín
,

Výmena rodín

rišiel deň výmeny rodín. Stále je to rovnaké mesto, rovnaká škola, kamaráti, rovnaké tváre, ale...

Sára Dni na vode
,

Dni na vode

Leto tu máme v plnom prúde a tak sa v poslednom čase môj program skladá...

Nový rok o štyri hodiny neskôr
,

Nový rok o štyri hodiny neskôr

Pár dní po Vianociach tu máme ďalší článok z Nového roka. Celá noc strávená pri...

Štedrý deň v 30 stupňoch
,

Štedrý deň v 30 stupňoch

Zdravím, zdravím, po nejakej dobe sa hlásim s ďalším článkom a tentokrát o veľmi dožadovanej...

Patagonia Tour
,

Patagonia Tour

Pred týždňom som sa vrátila z výletu, na ktorý určite nikdy nezabudnem. Dva nabité týždne...

,

Ako to celé začalo

Celé to začalo, keď mi moja mamina preposlala predbežnú prihlášku na výmenu do zahraničia. Prvýkrát...

Pin It on Pinterest

Share This

Sdílejte tento příspěvek se svými přáteli!