Kolumbijci sa narodili s tancom v krvi. Proste je to tak a to sa mi potvrdilo na prvom OM Intercamp (Orientation Meeting – t.j. vo voľnom preklade informačné stretnutie), ktorý sa konal v Pereire. To je jedno z väčších miest v Kolumbii a región v ktorom sa nachádza, má aj prezývku ako región kávy. Nadšenie, že tam stretnem ďalších výmenných študentov (vrátane tých zo Slovenska) bolo našťastie veľké natoľko aby som prehliadol celkovo 14-hodinovú cestu. Prinajlepšom som prespal tri hodiny, ale vôbec sa tomu nedivím, nakoľko sa celú cestu viedli náruživé debaty a diskusie ako sme sa všetci delili o naše prvé dni v škole, zážitky s host rodinami alebo rozhorčenia a nechápania niektorých miestnych zvykov. Napríklad to, že za bežným pozdravom „Buenos dias“, čo znamená dobré ráno, áno viem, dias znamená dni, ale kvôli času kedy to používajú sa to musí preložiť ako ráno, každopádne za týmto pozdravom nasleduje otázka „¿Como estas?“ (ako sa máš). No problém nastáva v momente kedy sa idem nadýchnuť na odpoveď, no už je neskoro a daná osoba už dávno odkráčala preč. Dostavila sa obrovská úľava keď som zistil, že sa to nedeje len mne. Alebo nekončiaca Kolumbijská nedochvíľnosť a dezorganizácia. Nikdy som sa veru nepokladal za nejako extrémne dochvíľnu osobu, ale pravidlá hry tu sú zjavne iné. Ak ťa niekto má vyzdvihnúť o 15:00, pred 15:20 nepríde. A ak mám ja byť niekde na 7:30 (začiatok školy, ehm) tak je vysoká pravdepodobnosť, že tam 7:30 nebudem, a nie mojou vinou (v drvivej väčšine). Spoločným uvažovaním v autobuse sme došli k tomu, že najlepšie bude, keď naším host rodičom budeme hovoriť skoršie časy. 
Po niekoľkých hodinách cesty a debát sme sa dostavili do nášho cieľu v Pereire, kde sme sa už oficiálne stretli (takmer) všetci z nášho dištriktu. Celkovo 74 výmenných študentov z približne 12 krajín (môj odhad). No majoritu z nás tvoria Nemci, Brazílčania a Francúzi. Najzvláštnejšie zo všetkého bolo aj tak slovenčina. Keď som po takmer mesiaci lámanej španielčiny a občasnej angličtiny započul slovenčinu, tak ma zaplavil akýsi čudesný pocit, ktorý neviem ako opísať. Ako keď sa po roku postavíte na lyže a rozmýšľate, či ste to za ten rok aj nezabudli. A tie prvé momenty ako sa spustíte zo svahu mi prídu asi najbližšie k tomu, ako som sa cítil, keď som začal hovoriť po slovensky. Niežeby som zabudol, alebo vôbec nemal kontakt so slovenčinou. (Predsa len pravidelne vzdelávam spolužiakov v poli slovenských nadávok.) Ale prišlo mi to akosi zvláštne. Následne sa rýchlo a divoko rozbehol nadšený rozhovor medzi našincami. Samotný program v Pereire bol plný a nabitý, no ničím špeciálny. Až na pár výnimiek, inak by som to prirovnal k krátkemu táboru. Počas dní sme spievali (samozrejme domáce pesničky, ako je napríklad Una Lady Como Tu, ktorú po 20x za jeden deň nechcem počuť), robili rôzne súťaže v tímoch (hrdo môžem povedať, že náš tým vyhral), mali nevšednú sprchu v daždi a po večeroch mali tancovali. Tancovať vie hádam každý čo sa tu narodil, a spôsob akým sa hýbu je jednoducho hypnotizujúci. Pripomína mi to drevenú detskú hračku v tvare hadíka, čo sa skladala z viacerých farebných malých článkov. Dokázala sa ohnúť snáď v každom bode úplne rovnako ako miestni. Ale niečo určite bude aj v tej hudbe. Akonáhle si zapnem rádio tak na mňa vyskočí neuveriteľne rytmická hudba a vôbec nezáleží na tom, aké rádio si naladím. Jednoducho nemusíte ani chcieť a začne to s Vami hýbať, čo i len miniatúrne. To by zároveň aj trochu vysvetľovalo ten mierny chaos na cestách, na ktorý si už začínam aj zvykať.
Chaos na cestách je tu fakt na bežnom poriadku a jazda taxíkom alebo autobusom je hotové dobrodružstvo s otáznikom na konci. Situácia sa však zásadne zmení ak chystá „partido“. Čiže futbalový zápas. Niekoľko minút pred začatím zápasu sa vyprázdnia ulice, autobusy a veľkoobchody. Doktori, obchodíky a dokonca aj školy sú zatvorené (áno, aj školy, na tomto som sa dosť počudoval a pobavil – no niežeby som sa sťažoval). Ak by toto mala byť scéna v nízkorozpočtovom filme tak by chýbal snáď už len víriaci sa prach na ceste. Samozrejme toto platí len pre mestá, ktoré nemajú verejné premietanie (to si radšej ani nechcem predstaviť ten hurhot). Na jedno takéto dopoludnie som bol pozvaný aj s ďalšími študentami do domu jedného spolužiaka. V malej obývačke, ktorá mohla mať tak 2×4 metre si posadalo cez 20 ľudí všade, kade sa len dalo a neodlepili oči od obrazovky. Následné nadšenie, alebo prúd nadávok pri každom zvrate dotváral jedinečnú atmosféru. Pre mňa až takmer magickú, niečo neuveriteľné ako celé mesto, ba až krajina, žije futbalom celým duchom.
Další články od Jakuba
