Po menšej prestávke sa znovu hlásim. Problém je totiž ten, že študenti tu majú fakt málo voľlného času, a ja obzvlášť, keďže tu mám program viacmenej neustále. Ak sa mi však aj nájde nejaká voľna chvíľa, rovno zalahnem do postele od únavy. Jedno z mála okien, kedy sa vyskitne čas na písanie blogov, je napríklad terajšia hodina „Sistemas“. (Informatika)
Takže sa mi oficiálne začal druhý týždeň v zahraničí a poviem Vám, každý deň sa nájde niečo čo mi okamžite zlepší náladu (lebo sa mi nedá nepousmiať sa), alebo sa nedokážem prestať diviť. Cedulka vedľa semafora, ktorá hovorí: „Zákaz prejazdu na červenú!“ Alebo napríklad keď host mama zastaví v strede cesty a začne mávať na svoju kamarátku – tých má mimochodom asi všade, a potom majú konverzáciu v ktorej pľujú slová zo seba o rýchlosti svetla a tým pádom nerozumiem ani jedno slovo. Mám dve teórie, prvá je, že moja host mama je lokálna celebrita, alebo je to proste také malé mesto, že každý pozná každého. Tá druha by aj vysvetľovala 68 žiadostí o priateľstvo (na Facebooku a pod.) v priebehu troch dní. (A to som ho dal len jednej, jedinej osobe :D)
Škola, mi tu príde dosť monotónna – som fakt rozmaznaný svojou školou zo Slovenska (zdravím C.S. Lewis ;)), 90% času sme v jednej triede a mám čo robiť aby som sa nejako zabavil v momentoch keď máme hodinu ako je napríklad história/dejepis, v ktorom som momentálne stratený, keďže tam nie sú žiadne čísla, ktoré by mi napovedali (ako napríklad na matematike). V takých prípadoch doslova rátam tehly. Oh tehly sú tu zjavne dosť trend, všetky fancy budovy sú tehlové, takže mať tehlové steny v triede je zjavne dosť in. (Len pre zaujímavosť, v mojej triede sú tri steny tehlové, každá má 38 radov a každý rad má 18 tehál – 2052 tehál, ale číslo ešte pár krát preverím než ho vyhlásim za oficiálne) Spolužiakov mám však úžastných, keďže sú nevueriteľne priateľskí. Cez prestávky (ktorá je jedna do obeda a jedna po obede 2x 30min) je niekoľko možností čo robiť. Prvá je, že si idete kúpiť jahody v čokoláde od študentky, ale pozor predaj je podpultový – zjavne je to zakázané. (Jedna palička – čo sú 3 jahody v čokoláde a 2ks marshmallow stojí 1000 pesos, to jest 28 centov) Takže keď som si jednu kupoval som sa cítil ako hotový delikvent. Druhá možnosť je sadnúť si do chládku a pozorovať ako sa hraje zápas (dnes to bol napríklad basketball, hralo sa študneti vs „profe“) alebo idete hrať vy niekde bokom vlastnú hru, napríklad Somára s volleyballkou. Joj, slovo „profe“ za deň počujem minimálne 100 krát a to som s vysokou pravdepodobnosťou ešte ubral. (Ak chete vytvoriť rekord v najrýchlejšej otrave alkohom, napite sa vždy keď počujete slovo profe) Počas hodiny keď niečo treba je jeden človek schopný hovoriť dokola „profe, profe, profe…“ až do momentu kým ten učiteľ príde, alebo dokým im prestanú pľúca slúžiť tak, že to posledné profe znie ako agonický výkrik zúfalstva, ktorý by sa kľudne klasifikoval medzi TOP 5 posledných slov, čo človek povie pred smrťou. Musím podotknúť, a to myslím úplne seriózne, lebo to idem spomenúž druhý raz, že ľudia v škole (a aj mimo) sú neuveriteľne priateľskí. Bol som s nimi už aj vonku, kde sme hrali UNO (to je hádam všade) a šli sme do jedného podniku. Stále som však toho dojmu, že v Sogamoso nie je toho čo moc robiť, keďže je to najmä industriálne mesto. (V okolí je fakt veľké množstvo tovární)
Fakt, že Sogamoso nie je turistické miesto a ani mesto pre mladých, ako sú iné mestá, sa mi snažia (a to úspešne) vynahradiť výletmi. Moja rodina (všetky moje rodiny, ktoré tu budem mať – dokopy za tento rok vystriedam 3 hostiteľské rodiny) mi robí program. Napríklad so strýkom sme minulú sobotu vyšli na Monte de Chacon, čo je 30 minútový mini šľapák na kopec, z ktorého je výhľad na celé mesto. A na moje zahanbenie, som sa dosť zapotil – dve možnosti: a) ešte som si nezvykol na nadmorskú výšku b) mám zlú kondičku a musím začať cvičiť. No a na jeho vrchole čakajú dve veci. Biely kríž, okolo ktorého sa podľa tradície má prejsť okolo a pani s hordou pomarančov, odšťavovačom a somárikom, ktorý sa tam nerušene pásol. Neuveriteľne som sa na tom pobavil, ale žiaľ nezmestili sa na jednu foto, tak prikladám aspoň jednu kde je somárik a čiastočný výhľad na mesto. No a na ďalší deň sme sa vybrali na výlet (s h-mamou) na Lago de Tota, čo je veľké jazero s rozlohou 55 km2 a vo výške 3015 m.n.m. Ale cestou tam som mal veľmi dlho pocit, že sme sa stratili, ale našťastie to bol len pocit. Krátko pred naším cieľom, keď sa nám prvý krát ukázalo jazero stál aj malý obchodík so suvenírmi a rádiom, ktoré hralo na plné pecky lokálnu hudbu
Další články od Jakuba
