Hm ani som sa nenazdal a už píšem o tom, ako mi bolo na výmene a nie o tom, ako mi je na výmene.. Ubehlo to strašne rýchlo a zdá sa mi, akoby to bolo včera čo som písal o mojich pocitoch pred výmenou. Očakávania ktoré som mal sa mi viac-menej naplnili a všetko čo som chcel dosiahnuť som dosiahol.
Býval som v malom meste na juho-západnom pobreží Floridy, Englewood. Mestečko malo nádherné pláže, no tým že bolo skutočne malé sa tam toho viac nedalo robiť. Strednú školu sme mali len jednu a preto sa v meste v podstate každý s každým poznal a hneď ako sa dozvedeli že na školu chodí nejaký výmenný študent, tak poznalo celé mesto už aj mňa. Na škole som nebol jediný výmenný študent, okrem mňa tam chodil aj Oliver z Dánska no on nebol cez Rotary ale cez inú organizáciu. Na čo som si musel zvyknúť boli pohľady ostatných študentov na mňa keďže zo začiatku som pôsobil strateno a môj prízvuk všetkým napovedal, že asi z Floridy nebudem.
Prvý mesiac-dva by som popísal asi takou vetou: Všetci poznali mňa, no ja som nepoznal nikoho. Na to si treba dávať pozor a obzvlášť v Amerike, pretože tam sa vám ľudia len tak z ničoho nič neprihovoria, tam si hľadia svojho, budú sa o vás rozprávať ale len málokedy sa vám svojvoľne prihovoria. Tým málokedy myslím pokiaľ nie ste v nejakou športovom tíme alebo nie ste zapojený do rôznych aktivít v škole, do nejakých klubov. Prvý mesiac som nebol a preto bolo ťažšie nájsť niekoho v škole, no akonáhle som začal trénovať basketbal, hneď to bolo lepšie. Dostal som sa do mužstva, do varsity, čo je výber najlepších zo školy. Okrem varsity je potom JV varsity a to je ničo ako prípravka, poprípade náhrada do varsity ak by sa niečo stalo.
Basketbalovú prípravu sme začali v septembri, sezóna začala v novembri a skončila vo februári, keď sme vypadli vo štvrťfinále play-off. Vo februári som sa zapojil do školského muzikálového predstavenia, kde som mal stvárniť jednu z hlavných postáv, no kvôli coronavírusu sa predstavenie neodohralo. Tak isto som robil aj druhý šport, bol som členom atletického tímu kde som vrhal guľou a hádzal diskom, no aj tá sezóna bola zrušená.
Host rodiny som mal skvelé, všetky sa o mňa starali ako keby som skutočne člen ich rodiny a ja som ich mohol brať ako moje skutočné americké rodiny a viem, že keby sa chcem jedného dňa vrátiť, tak mám nejedno miesto kam by som mohol ísť. S rodinami sme toho precestovali dosť, od rôznych pláží a výletov loďou s mojou prvou host rodinou, cez dve svadby v Severnej Karolíne a Georgii a zápasu hokejového tímu Tampa Bay Lightnings s mojou druhou rodinou, až po výlet na hranicu štátov Alabama, Tennessee a Georgia a rôzne aktivity počas corony s mojou treťou rodinou. Tá ako jediná mala aj bazén a stôl na biliard, takže sme sa počas corony moc nenudili, keď sme mali online výučbu z domu.
Tak isto som bol aj členom Interact klubu v našej škole, ktorý patrí pod Rotary a samozrejme som bol „členom“ rotary klubov v mojom meste. Mali sme ich tri a vždy keď som potreboval nejakú pomoc, bolo úplne jedno o čo išlo, vedel som že sa môžem na nich obrátiť. Samozrejme chodil som aj na rotary akcie, či už som robil maskota na charitatívnej akcií, alebo som rozdával horúcu čokoládu na predvianočných slávnostiach či pomáhal v miestnej základnej škole pri rôznych akciách. Vždy to bola zábava a stretol som skvelých ľudí na každej jednej akcií, takže sa určite oplatí zapájať to podobných vecí z Rotary.
Ako posledné by som asi spomenul záver mojej výmeny. Koncom mája sme sa vybrali ja, Matteo (výmenný študent z Talianska), jeho councelor Bob a jeho priatelia na karavanový výlet do Grand Canyonu. Zobral nás tam preto, lebo sme mali pôvodne ísť na výlet po západnom pobreží s Rotary, no ten sa zrušil kvôli pandémií a nakoniec sme nešli ani na druhý plánovaný výlet na východnom pobreží. Úplne na konci výmeny som však mal ešte jedno prekvapenie a to bol výlet z profesormi a študentmi zo školy do Washingtonu DC, ktorý bol dokonalou bodkou za celou výmenou.
Spoznal som tam tých najlepších ľudí zo školy s ktorými sme si užili posledné týždne mojej výmeny a naozaj to stálo za to. Jediné čo ma mrzelo bolo že sme sa nespoznali skorej. Preto z toho vyplýva, že ak je možnosť, treba sa ľuďom prihovárať a snažiť sa osloviť čo najviac ľudí, pretože čím viac ľudí poznáte a máte s nimi čo robiť, tým príjemnejšia bude vaša výmena. A ak sa obávate že sa s nikým nedáte do reči, tak si len tomu vykročte naproti, zapojte sa do aktivít a nebojte sa nič nové vyskúšať, a ono to pôjde samo.
Další články od Jančiho
