Po obede v Amarille sme mali namierené do spomínaného State Parku, kde sa nám už pri príchode tam naskytli úžasné výhľady. RV park priamo na útese kaňonu v strede ničoho bol skvelý zážitok a to hlavne aj počas noci kedy sme mohli sledovať padajúce hviezdy zo strechy karavanu. Opäť sme išli podvečer na nejaké to dobrodrúžstvo a museli sme ísť preskúmať cestičku ktorá nás zaviedla až na koniec nášho útesu a poskytla nám úžasné výhľady na kaňon.
Čo sme si všimli hneď po príchode boli vysoké veže a lano cez kaňon no a po nejakom tom pátraní sme zistili že je možné sa spustiť po tom lane – zip line. To bol náš cieľ ďalšie ráno a museli sme to samozrejme zažiť. Veža bola pomerne vysoko a musím uznať že mám strach z výšok a tomu rozhodne neprospieval silný vietor ktorý fúkal celú dobu, no stálo to za to. Trvalo to možno minútu čo som bol vo vzduchu a bolo to skvelé. Po tomto zažitku sme opäť vyrazili na cestu tentokrát do susedného štátu New Mexico do mesta Albuquerque (stále neviem ako to vysloviť poriadne 
) kde sme sa napojili na známu Route 66 ktorá prechádzala cez mesto. Ďalšia z ikonických amerických atrakcií ktoré som chcel navštíviť a vďaka tomuto výletu sa mi to podarilo. Náš kemp bol na okraji mesta a bol zatiaľ najlepší zo všetkých – plné vybavenie pre karavany, verejné sprchy ako doma, práčovňa kde sme si mohli konečne oprať naše veci no a okrem všetkého sme boli obklopenými horami, čo viac si priať. Možno len posunúť tú diaľnicu ktorá bola hneď vedľa našeho parkovacieho miesta.
Ďalší deň sme absolútne netušili kde máme prespať. Pôvodný plán bol dostať sa do mesta Flagstaff v Arizone, ktoré je vstupnou bránou do južnej časti Grand Canyonu no žiaľ, žiadny z RV Parkov buď nebol otvorený alebo nemal žiadne voľné miesta.. tak sme museli improvizovane nájsť niečo po ceste a myslím si že sme vychytali celkom fajn miesto na to že to bolo za jazdy.. Meteor Crater RV Park Arizona, to bolo naše miesto na prespanie tú noc. Áno, nebol to len klam, naozaj bol blízko toho kráter po meteorite (wau kto by to čakal). Samozrejme po príchode sme sadli do auta, ktoré sme ťahali celú dobu za sebou na prívese a už sme boli na ceste pozrieť sa na to, čo sa tu stalo pred 50 000 rokmi. Očakávania som mal pomerne malé, myslel som si že to bude nejaká diera v zemi len o niečo väčšia ako máme všade na slovenských cestách, no trochu som ostal prekvapený.
Presne v strede krátera bola maketa astronauta, ktorý merial 185cm, priemerná výška dospelého muža.. voľným okom sa ani nedalo spozorovať žeby tam niečo bolo.. až cez ďalekohľad sa dalo rozpoznať že je tam umiestnená maketa kozmonauta držiceho americkú vlajku.. kráter to bol teda obrovský (aj tak si myslím ale že len niečo o trošku väčší ako jamy na slovenských cestách). Najväčší kúsok meteoritu ktorý našli v okolí mal priemer niečo okolo metra na šírku a zo 30cm na výšku, no jeho váha bola ako pol auta.
Príjemná časť večera prišla aj po kráteri, kedy sme mali poriadnu večeru.. grilované stejky, ryby, rybie prsty a zeleninu.. asi najlepšia večera počas celého výletu. Večer sme si užili s trpkou príchuťou ranného vstávania o 5:30 ráno aby sme sa dostali v rozumnom čase na severný okraj Grand Canyonu.. áno, do severnej časti, nie do južnej ako sme plánovali. Prečo? Odpoveď je jednoduchá no zároveň nám priniesla jeden z najlepších zážitkov v živote, ktorý len málokto zažije.. Bob mal (a aj momentálne sa tak deje) pracovať počas ďalších 5 mesiacov v tejto časti ako strážnik miesteho kempu. Južná časť kaňonu bola obmedzene otvorená pre verejnosť, no severná časť tohto národného parku bola zatvorená a ak sme sa chceli dostať do tejto časti, museli sme vedieť prístupový kód k bráne....samozrejme že Bob ho vedel keďže tam má pracovať ďalších 5 mesiacov.. Už si myslím že väčšine docvaklo čo sa vlastne stalo.. no stalo sa to že sme boli ako jediní v tejto časti národného parku.. ako jediní sme boli v Grand Canyone! (okrem údržby kempu ale to nevadí tí sú tam furt!) Čo si myslím že je celkom.. proste málokto to zažije no.. 
No nevadí každopádne sme stále nevedeli kde prespíme cez noc ale to nikomu nevadilo lebo sme boli v Grand Canyone.. v kempe tam sme ostať nemohli lebo bol oficiálne zavtorený takže je vôbec otázne či sme tam mohli byť ale nikto nás nevyhodil odtiaľ.. Po necelej polhodinke po ceste lesom (áno, v tejto časti to nie je len púsť ale sú tu lesy) sa nám už naskytol pohľad na jeden zo siedmych divov sveta.. vidieť niečo tak obrovské a úchvatné no zároveň v porovnaní so zvyškom našej nádhernej planéty tak malé.. bolo skutočne na zamyslenie.. až tak že som sa prichytil len pozerať na to.. dobrých 10 minút a z môjho tranzu ma vyviedol až Matteo ktorý chcel fotku.. Čím dlhšie sme kráčali po cestičke, ktorá viedla zároveň s útesom kaňonu, tým viacej sa nám otváral kaňon a ponúkal nám výhľady na ktoré asi nikdy nezabudnem.
“Wau, wau, wau.” Tieto slová boli počuť asi každú minútu, vždy od niekoho iného no v mojej hlavne som si to opakoval stále. Možno viacerí si myslia že len preháňam a že sa snažím zveličiť niečo, čo nie je až také skvelé, no to by nemalo zmysel.. Opisujem tu všetko čo som prežíval pri pohľade na kaňon. V ten moment som si skutočne uvedomil aká je Amerika nádherná. V ten moment som si uvedomil, že američania sú právom hrdí na svoju krajinu. Všetko to cestovanie, možnosť mať vidieť rôzne časti Ameriky a ako sa to mení čím viacej idete západne.. pohľady ktoré sa vám naskytnú a menia sa každú minútu cesty.. to je to čo by som nazval žit si americký sen a tak som si predstavoval Ameriku predtým ako som sem prišiel.
Žiaľ, nič sa nevyrovná pocitu stáť tam a vidieť tu krásu.. fotky to môžu priblížiť len veľmi minimálne, no aj tak si myslím že si dokážu všetci predstaviť aké úžasné to bolo. Jednu vec si želám, aby každý mohol zaziť to čo som zažíval ja počas tohto výletu.. a ako sa blíži koniec mojej výmeny tak začínam nachádzať aj tú pravú podstatu výmeny a tou je že dostanete úplný iný obraz o svete a o ľudoch na ňom, o rôznych kultúrach, zvykoch, tradíciach, historií a celkovo o iných krajinách.
Dobre, teraz to možno vyzerá že to je koniec výletu a tak no nie.. čakali nás posledné 3 noci.. tú prvú z nich, tú ktorú sme nevedeli kde strávime sme nakoniec strávili v nejakom RV parku v strede lesa pri nejakom mini mestečku v Arizone ktoreho názov si absolútne nepamätám pretože cestu tam z kaňonu som celú prespal (haha vstávanie o 5:30). Ďalší deň, dá sa povedať náš predposledný deň kedy sme mohli niečo zažiť sme strávili v štáte Utah v ďalšiom národnom parku, Zion. Prostredie sa od Arizony moc nezmenilo, ubudli lesy, pribudlo ešte viac oranžovej a vyrástli nám tu ešte vyššie kopce. Kľukaté cesty úplne nesedeli nášmu karavanu, po ktorých sme šli ledva 20mph, ale prešli sme cez hory do doliny kde sme už boli obklopený nádhernými skalami a kopcami.
Kúsok rieky a skaly.. toľko treba Slovákovi a Talianovi ku šťastiu.. to bolo ďalšie pozitívum tohto výletu, tak ako sme všetci museli fungovať v stiesnených podmienkach v karavane, tak sme mali všetci totálne odlišné povahy a návyky.. aj napriek tomu sme to zvládli, zblížili sme sa všetci dokopy a samozrejme koncom výletu sme boli všetci šťastní že ďalšiu noc sa konečne vyspíme sami v našej posteli, no zároveň sme vedeli že nám budú chýbať naše zážitky. Obzvlášť Matteo, ktorý odlietal 3 dni po návrate z výletu domov do Talianska.
Hah, už sa mi aj ťažko o tom píše pomaly so slzami v očiach.. ale myslím že po takmer troch hodinách písania tohto blogu by som si už aj zaslúžil oddych, ale posledný zážitok.. posledný celý deň nás čakal pred odchodom na Floridu. Bob nás doviezol do mesta hriechu, do Las Vegas, kde sa s nami rozlúčil a vrátil sa naspäť do Grand Canyonu. My sme teda mohli užiť poslednú noc vo Vegas, čo by bolo samozrejme fajn keby mám 18 a môžem ísť do kasína.. oh alebo keby bolo aspoň niečo otvorené pretože celé Las Vegas bolo zatvorené.. všetky bary a kasína sa otvárali v tú istú noc čo sme tam my boli, avšak až od polnoci. My sme v meste strávili dobré 3 hodiny do 11 večer no viac sme už nemohli.. zničený zo všetkého sme sa po 40-tkových horúčavách vrátili naspäť na hotel.. ale bolo fajn vidieť Vegas na vlastné oči cez noc, aj keď len zvonka.
Tento výlet mi ukázal, aká je Amerika nádherná karajina.. a to som videl ani nie len tretinu z nej.. do dnešného dňa 14 štátov. Verím že sa mi ešte podarí aspoň jeden nový navštíviť pred tým ako odletím domov, ale uvidíme čo bude ďalej. Každopádne ak sa niečo významné udeje, určite o tom napíšem.. možno sa niečo pripravuje, možno nie.. uvidíme. Každopádne, užívajte život kým sa dá a čoskoro už sa s väčšinou uvidím na Slovensku. Za tento výlet vďačím nie len Rotary ľuďom, ktorí ho pomohli zorganizovať, ale aj mojej rodine ktorá ma podporuje vo všetkom čo zažívam v Amerike, mojim kamarátom, ktorí sa zaujímaju o to ako sa mi žije aj keď sme tisíce kilometrov vzdialení, mojim host rodinám a kamáratom v Amerike a všetkým ktorí mi pomohli počas mojej výmeny. Bez všetkých týchto ľudí by som určite nebol tam, kde som teraz a som naozaj šťastný za všetko čo som doposiaľ mohol zažiť.
Další články od Jančiho
