Na začiatok základná informácia, ktorá vlastne podnietila písanie tohto článku – začiatkom februára som zmenila rodinu. Počas pobytu na Taiwane prestriedam iba dve host rodiny takže teraz už bývam so svojou druhou. Adresa sa mi príliš nezmenila, bývam v tej istej časti mesta ibaže ešte ďalej od centra, čo znamená, že cesta do školy sa mi predĺžila o 10 minút bicyklovania. V novej rodine sa mi veľmi páči, viac ako v prvej hoci to nesúvisí ani tak s rodinnými členmi pretože všetci – prvá aj druhá rodina, sú úžasní ľudia, ktorí sa mi snažia pobyt na Taiwane skutočne spríjemniť. Je to skôr preto, že v druhej rodine sa mi pohodlejšie býva (mám viac priestoru pre seba, vlastnú kúpeľku, atď…) a taktiež sa tam cítim o čosi viac vítaná. V tomto článku Vám napíšem niečo o svojich rodinách, domácnostiach a ako s nimi nažívam.
Prvá rodina
Prvý kontakt s touto rodinou som nadviazala ešte zo Slovenska. Poslali mi email, v ktorom bolo napísané, že sa na mňa tešia a priložili aj ich rodinnú fotografiu. Bolo to veľmi milé a odvtedy som komunikovala s host sestrou, ktorá tento rok vycestovala do Francúzska. Ona ma informovala o základných veciach a odpovedala na moje otázky o tom, kde bývajú, akých súrodencov budem mať a podobne. Túto host sestru som nakoniec bohužiaľ ani nestretla, pretože sme sa akurát (kvôli môjmu zmeškanému letu) minuli.
V prvej rodine som teda bývala v trojposchodovom dome s mamou, otcom, mladšou sestrou a babičkou. Babička bývala na prízemí, tak ako to často býva aj v slovenských domácnostiach. Čo som sa dozvedela o mojej prvej rodine ešte na Slovensku bolo, že vlastnia a pracujú v obchode, alebo skôr podniku, kde predávajú dezerty, zmrzlinu ale aj normálne jedlo. V tomto obchode, ktorý mali najprv v Pingtungu, susednom meste, sme trávili veľa času. Mama mala popri pomáhaní otcovi v obchode ešte aj druhé zamestnanie – niečo, čo súviselo s kupovaním a predávaním akcií. Moja mladšia sestra (14 rokov), taktiež plánuje ísť raz na výmenu a dosť veľa mi so všetkým najmä zo začiatku pomáhala za čo som veľmi vďačná. Kvôli jazykovej a asi trochu aj vekovej bariére sme sa však nezblížili natoľko, aby sa z nás stali nejaké veľké kamarátky. Popravde, nemali sme ani veľa príležitostí tráviť spolu čas a to je ďalšia vec, čo treba podotknúť pri písaní o taiwanských rodinách. Celkovo mám pocit, že spolu trávia málo času, pretože rodičia často pracujú dlho do noci a deti majú veľa krúžkov, doučovaní a podobne. Stalo sa, že som rodičov nevidela aj celý deň.
Počas toho, ako som bývala v prvej rodine, rodičia zavreli obchod a rozhodli sa ho presťahovať do nášho mesta, aby bol k nám bližšie a aby cestovanie tam a nazad nebolo tak časovo náročné. Kým bol obchod zatvorený a vytvárali sa priestory pre nový, rodičia mali omnoho viac času a to bolo naozaj príjemné. Chodili sme spolu na večere a mohli sme sa viac rozprávať. Na polrok strávený v prvej rodine sa nemôžem niako sťažovať. Naozaj sa snažili dať mi všetko, čo treba, pomáhať mi a byť akoby náhradnou rodinou. Predo mnou nikdy nehosťovali výmenného študenta a tak ja som bola ich prvá skúsenosť. Na Taiwane (aspoň v mojom rotary klube) sa ľudia musia stať členmi rotary aby ich dieťa mohlo vycestovať vrámci rotary programu do zahraničia a táto rodina je presne toho príkladom. Spolu sme však zvládli menšie problémy a prežili pekné chvíle tak verím, že budú mať na mňa pekné spomienky pretože ja na nich áno :).
Cesta tam
Další články od Barbory
