Soňa Gažáková: Tri pasy, jeden domov - rok nášho života - Studium v zahraničí: Rotary Youth Exchange Czechia

Údel hostiteľskej rodiny vo výmennom programe Rotary nie je ľahký. Predstavte si, že jedného násťročného člena rodiny vyšlete so strachom na rok niekde ďaleko do sveta a traja rôzni iní násťroční sa medzitým vystriedajú v jeho izbe. Táto predstava trochu mrazí, no zároveň je vzrušujúca a rok strávený takýmto spôsobom napokon obohatí celú rodinu nielen o zážitky, ale aj o skúsenosti, z ktorých môžu jednotlivci čerpať celý život. Celá rodina sa musí naučiť byť trpezlivá a empatická.

Aj my sme sa divili, keď sa nám v júni ozval chlapec z Colorada, že bude naším prvým výmenným študentom. S Tyom sme tak boli v kontakte takmer dva mesiace pred jeho príchodom na Slovensko, čo už naznačovalo jeho komunikačné schopnosti. Pred príchodom sme s ním riešili drobnosti – či máme v domácnosti vhodný bicykel na jeho výšku, čo by na Slovensku chcel vidieť, čo má a nemá rád v strave – a pri každej odpovedi sme zistili, že do našej rodiny zapadá čoraz viac. Manžel (190 cm) mal bicykel, ktorý vyhovoval. Ty chcel vidieť Nízke Tatry, Vysoké Tatry a Banskú Štiavnicu, a keďže prichádzal ešte počas prázdnin, naplánovali sme pred školou výlety na Tále a Richňavu. Vo Vysokých Tatrách stihol výstup na Kriváň, observatórium na Skalnatom plese a Lomnický štít.

Túžil aj po hradoch a zámkoch – s manželovou záľubou v starých mapách nebol problém: Ty videl šestnásť hradov. Bol skromný, komunikatívny, slušný, snaživý… jednoducho ideálny prvý študent. Chodil s nami na lukostrelecké tréningy, neskôr so starším synom do klubu historického šermu, naučili sme ho šiť ľanovými niťami a ušili mu templársky kostým z 12. Storočia. Jednou z jeho úloh bolo naučiť sa po slovensky – aj v tomto smere vynikal a ostatní študenti mali čo robiť, aby udržali jeho úroveň porozumenia.

Po spoločných Vianociach s Tyom prišli prázdniny v Poprade, kam sme pozvali druhú výmennú študentku Viki z Taiwanu. Viki, zrejme vyzbrojená Tyho radami, zapadla rovnako skvelo. Chodila s nami na tréningy, maľovala s mladším synom (učil ju písané písmo), v kuchyni trávila hodiny so mnou a mojou mamou. Dvakrát týždenne sme hrávali bedminton – odohrali sme asi 50 setov, pomer 47:3 v jej prospech -, kým si na lyžiarskom kurze nezlomila predlaktie. Bola húževnatá, neustále usmiata a priniesla do rodiny smiech a pohodu; milovali sme spolu v aute pesničku Pohoda od Kaliho.
Na výletoch sme ju učili lyžovať, snowboardovať aj korčuľovať. Trochu pokrivkávala v učení slovenčiny, no inak bola skvelá.

Posledným prírastkom na štyri mesiace bola Jorja z Austrálie, najmladšia z našich hosťujúcich detí. Do programu sa pridala – ako iní Austrálčania – s polročným oneskorením a trochu tým trpela. Prišla bez akýchkoľvek informácií, medzi ňou a Viki bol vekový rozdiel dva či tri roky a polročný posun v príchode. S úpornosťou šestnásťročnej pubertiačky chcela všetko zvládnuť sama, pyšne prokrastinovala – akoby sa mi vrátila moja dcéra spred troch rokov. Spočiatku ju porovnávanie s dcérou hnevalo, komunikácia viazla, no čoskoro sa otvorila.
Užili sme si veľkonočné prázdniny v Zamagurí a Slovenskom raji, rodinný výlet na Korziku i narodeninové jazdy na koni.
Strávila u nás o mesiac viac, než mala, a dúfam, že sme jej ukázali, aká skvelá osobnosť v nej drieme a že požiadať o pomoc sa vypláca.Jej obdivuhodný vzťah k zvieratám bol cestou k zblíženiu – najmä vďaka našej mačke Líze, ktorá jej „rozumela“ od začiatku.

Všetky hostiteľské rodiny dostanú pokyny, ako sa k výmenným študentom správať v prvých dňoch: slovník prvých otázok preložený do mnohých jazykov či odporúčanie napísať rodinné pravidlá vopred. Ja som zvolila inú cestu – maximálnu otvorenú komunikáciu. Pravidlá som nepísala, ale vysvetľovala z očí do očí.
Kŕmenie našich štyroch mačiek patrilo k ich každodennej rutine, spoločné priestory sme upratovali spolu, izbu si udržiavali sami. O čistý uterák stačilo požiadať, prať mohli aj samy, ale ak som prala ja, mohli sa pridať. Všetko ostatné mohli odpozorovať alebo sa jednoducho opýtať – a myslím, že práve vďaka tomu sme sa rýchlo zblížili.

Všetkým rodinám, ktoré sa chystajú na tento ročný „experiment“, to vrelo odporúčam – ale upozorňujem, bude to jazda ako na horskej dráhe. Napokon však zostane v pamäti len to dobré; s otvoreným srdcom a ochotou hovoriť si poradíte so všetkými nástrahami spoločného života s mladými ľuďmi, ktorí vstúpia do vášho sveta.