Som presvedčený, že všetci z vás vedia, čo sú to Spojené národy. Ak náhodou nie, tak si dovolím krátke vysvetlenie: Organizácia spojených národov (OSN) je medzinárodná organizácia združujúca väčšinu štátov na zemi, ktoré sa zaviazali spolupracovať pri podpore zásad a cieľov vytýčených v jej Charte. No a mne sa úplne nečakane podarilo dostať na takéto modelové zasadnutie. Okrem mňa sa ho zúčastnilo množstvo študentov z celej Kolumbie.
Začalo sa to úplne nenápadne na hodine politiky na mojej škole. Pani profesorka sa ma opýtala, či ma baví politika a občianska výchova. Keď som jej odpovedal, že ma to veľmi baví navrhla mi, že by som mohol ísť reprezentovať Slovensko na jednej súťaži. Vôbec som neuvažoval nad dôsledkami a hneď som povedal áno. Priznám sa, že som túto prihlášku, kvôli iným povinnostiam, krátko po hodine hodil za hlavu a úplne na ňu zabudol. Asi po dvoch týždňoch ma však nečakane zastavila nejaká dievčina z našej školy a opýtala sa ma, či teda idem na ONU. Vtedy som si spomenul, že som sa k niečomu zaviazal. Pre informáciu som sa jej opýtal, čo taká účasť na ONU vlastne obnáša. Dozvedel som sa, že by som mal, v skratke, odprezentovať Slovensko. Vydýchol som si. Veď, v podstate, nebudem musieť nič robiť, keďže Slovensko poznám, nie? 
Vážnejšie sa celá moja účasť začala riešiť asi tri dni pred skúšobnou hodinou. A to som vôbec ani netušil, že nejaká skúšobná hodina vôbec bude. Deň začal tak, že som bol príliš lenivý si do školy brať zošity, lebo sa mi zdali príliš ťažké. Pritom ich ale každý jeden deň do školy nosím. Presne v ten deň, keď som zošity nemal, mi bolo oznámené, že o 14:00 sa mám dostaviť ku prednej bráne, pretože ideme do druhého gymnázia si vyskúšať prezentáciu k ONU. No super, pomyslel som si zdesene – nič nemám pripravené! Navyše som so sebou som nemal nič iné, okrem mobilu.
Prišli sme do školy San Bonifacio. Škola bola obrovská a všetci, a to myslím skutočne všetci, tam rozprávali po anglicky! Prechádzame okolo rôznych tried. Do jednej z nich ma posielajú, ostatní moji spolužiaci idú ďalej. Vošiel som do triedy a nevedel som, čo mám robiť. Išiel som pomaličky ku prázdnej lavici a vďaka svojej výške a európskemu vzhľadu som ihneď strhol na seba pozornosť. Všetci na mňa pozerali a ja som sa cítil trochu nepríjemne. Keď som prišiel k lavici, jedno dievča sedelo chrbtom a po chvíli sa otočilo. Prekvapene som si uvedomil, že je to Sofia, ktorá bola minulý rok na výmennom pobyte vo Francúzsku. Sadol som si ku nej a pozdravili sme sa. Hneď na to sa tam dovalili dievčatá, ktoré som spoznal na párty u Valérie. Bol som veľmi rád, že som tam niekoho poznal. Po krátkom rozhovore som zistil, že to účasť na ONU nie je také jednoduchá, ako som si spočiatku myslel.
Mali sme tri hlavné témy a množstvo podtém, ku ktorým sa máme vyjadriť. Hlavné témy boli: “Globálna činnosť v oblasti porušovania predpisov nukleárnych zbraní.”, “Dopad neokolonializmu na celosvetovú ekonomiku” a “Zásah do suverenity štátu tretími politickými záujmami”. No a ku každej hlavnej téme sme sa mali vyjadriť a zaujať postoj krajiny, ktorú reprezentujeme.
Odohrávalo sa to v hotely “Intercontinental Ibagué”. Všetko bolo úplne úžasne. Na začiatku som mal trochu trému, potom to ale prešlo a neľutoval som, že som sa na to dal. Bola to obohacujúce skúsenosť!
Další články od Marka
