Po zvítaní sa s mojou novou rodinou, ktorú tvorí mama Yoyi, otec Joselito, brat Joel a sestra Karolay, ktorá ale odišla do USA deň pred mojim príchodom, sme šli autom z letiska v Santa Cruz de la Sierra k nim/nám domov.
Sú to veľmi milí ľudia, ktorí sa snažili celou cestou udržiavať príjemnú konverzáciu s mojou chabou španielčinou. Ukázali mi celý dom, zoznámili ma s ostatnými členmi rodiny, ktorí iba kvôli mne prišli aj z iných miest ako napríklad Sucre a nakoniec s ich psom a papagájom.


Po spoločnom obede, ktorý nebol takmer vôbec odlišný od toho slovenského, som si vybalila posledné veci a konečne sa v mojej izby cítila viac domácky. Podvečer som sa dostala do konverzácie typu ja nerozumiem nič a rodina je zúfalá asi ako ja. Kým mi vysvetlili program na večer prešlo asi 20 minút a ja som sa konečne dozvedela kam ideme. S otcom a bratom som sa vybrala na posvadobnú oslavu kde som spoznala asi 15 nových ľudí čo nebola ani zďaleka celá rodina. Všetci ma vítali bozkami na líce a s úsmevom na perách. Ochutnala som úžasne pikantnú pastu (a keď vravím pikantnú myslím tým naozaj pikantnú), ktorá sa volá llajhua a všetci sa smiali koľko si jej dávam lebo ževraj to preháňam.

Keď si ostatní pri stole všimli že som takmer zaspala nad koláčom a ďalšími skvelými vecami môj otec sa rozhodol že pôjdeme domov. Hneď ako som nasadla do auta som vďaka 36 hodinovom cestovaní zaspala a zobudila sa až pred domom.
Áno konečne ozajstná posteľ.