A je to tu. Výlet okolo celej Bolívie môže začať. Budem hovoriť o prvých 6 dňoch tak dúfam že si to užijete aspoň sčasti tak ako ja.

Deň prvý ,Cochabamba

Keď sa Vám zdá že váš host otec, šoféruje po meste asi 80 km/h, znamená na to že, idete neskoro. Áno, tak sa začal môj výlet okolo celej Bolívie, v pondelok ráno, 4. decembra. Našťastie som neprišla až tak neskoro a lietadlo som stihla. Bol to zvláštny zhluk emócií. Ocitnúť sa na rovnakom mieste, na ktoré som priletela 19. augusta, bolo trochu zvláštne ale predsa len, treba si oživiť spomienky.

Prvé mesto na zozname bola Cochabamba. Je to trochu vyššie položené mesto a je tam chladnejšie, našťastie. Let bol viac-menej kľudný a trval necelú hodinu. Po prílete nás vyzdvihli autobusy a urobili sme si krátku vyhliadkovú jazdu po meste. Neskôr sme sa ubytovali a odišli sa najesť do reštaurácie. Po obede sme si obzreli centro a pokračovali asi na najkrajšie a najdôležitejšie miesto. Cristo de la Concordia. Je to obrovská socha Krista, pozerajúca sa na mesto a zároveň vítajúca prichádzajúcich ľudí.

Po ceste na späť sme sa zastavili pri veľkom nápise mesta Chocabamba, spravili fotky a mohli pokračovať.

Zastavili sme sa na večeru a zbytok večera sme strávili na hoteli a spoznávaním nových ľudí, konkrétne Argentínčanov. Deň to bol vcelku kľudný až na dosť intenzívny dážď. Ale sú aj horšie veci. Uvidíme, čo poviete na ďalší deň. Dúfam že bude ešte lepší.

Deň druhý, stále Cochabamba

A je tu ďalší deň, síce znova upršaný ale aspoň nie 30 stupňová horúčava. Po veľmi zaujímavých raňajkách kde sme našli aj americké palacinky s javorovým sirupom čo bolo asi najväčším prekvapením pre Američanov, sme išli na kratšiu prechádzku mestom. Prvá zastávka bol kostol, kde sme si vypočuli pár slov a pokračovali cez centro mesta a cez miestne trhy. Tam sme ochutnali miestne sladké špeciality, čo bolo niečo ako čokoládový perník s krémom na vrchu a trubička plnená vanilkovým krémom.

Normálne sa to podobalo našim zákuskom. K tomuto mesto sa viaže jedno príslovie.

“Mientras en otro lugares se vive para trabajar, En cochabamba no aqui se vive para comer”.

Čo znamená niečo ako, “v iných mestách sa žije kvôli práci, v Chocabambe nie, tu sa žije kvôli jedlu. ”

Keď sme už všetci boli premočení a vymrznutí, nasadli sme do autobusu a išli navštíviť miestnu farmu, ktorá je známa tým že funguje na spôsob útulku pre zvieratá. Väščina z nich boli papagáje a väščina z nich mala veľmi zlú skúsenosť s ľuďmi. Napríklad, nemenovaná pania mala doma papagája ktorý rád obhrýzal nábytok. Tak mu za trest obliala hlavičku horúcou vodou. Je to ako s ľudmi. My stratíme našu kožu on stratil svoje farebné perie. Ale ako nám jeho ošetrovateľka povedala, keď k ním prišiel nemal záujem o nikoho lebo bol vcelku hanblivý ale po krátkom čase si našiel niečo ako “priateľku.” A keďže papagáje žijú v pároch a sú si verní sú spolu až doteraz. To je dôkaz že vzhľad nieje dôležitý a že zvieratá majú city. 😄Keďže sme už všetci umierali od zimi a od hladu mali sme možnosť ochutnať typické jedlo Cochabambi. Bol to miestny dom kde sme prvýkrát videli citróny na strome reálnej veľkosti.

Po obede sme šli na obhliadku jedného miestneho domu ktorý sa volá “VILLA ALBINA”. Bola to taká menšia rezidencia miestnej bohatej rodiny z 18. storočia.