Som vo svojej už teraz poslednej host rodine. Nabrala som kopu nových skúseností aaa čo je hlavné, podrástli mi vlasy! Ale nie….zažila som nezabudnuteľný 3 týždňový výlet po Severnej Indii, o ktorom sa dozvieš viac, ak budeš čítať ďalej. Tesne pred koncom Februára mi tu začínalo dobrodružstvo o ktorom by sa viacerým mohlo len snívať. Behom týchto 3 týždňov som spoznala vyše 2 tucty nových ľudí, výmenných študentov, tak ako som ja sama len z iných miest. Každý deň som zažila niečo nové čo budem môcť jeden deň rozprávať svojím vnúčatám haha!
Poznáš to keď ti povie, že tam bude o 6:00 no dôjde až o 7:30 nebodaj aj neskôr? Tak presne takto vyzerá indický timing! My sme si na neho asi až moc zvykli keď do lietadla smerom Mumbai sme nastupovali ako úplné posledný a museli nás pár krát privolávať. O to tu nejde a hlavné je, že sme všetci všetko stihli. Po pristátí do Mumbaiu nás na letisku čakal nejaký Ind. Pochodili sme s ním zopár chrámov a nakoniec sme si dali rozchod na pláži. Skôr by som to nazvala “Welcome to India Edition” halha. Všade kolo nás sa nahrnuli ľudia v snahe nám niečo predať tak sme sa rozhodli prejsť pár stoviek metrov aby sme sa dostali od toho všetkého ruchu. Ľudia hrajúci futbal či kriket, rodiny prechádzajúce sa pri západe slnka či dokonca túlavé psy, ktoré boli takmer všade. Úprimne? Pozorovanie západu slnka na pláži je ďaleko jedna z najlepších vecí, ktorú môže kto urobiť. Pre zaujímavosť: Mumbai je 2. najväčšie mesto Indie s takmer 18,5 miliónovou populáciou. Ver mi, tu sa stratiť jednoducho nechceš!
Následne sme sa nočným vlakom premiestnili do hlavného mesta Gujaratu (štátu), Ahmedabad. Každý nový štát znamená nový jazyk, zvyky, kultúru a všetko kolo toho. Práve pre mňa bolo toto mesto zaujímavé úžasne prepracovanou architektúrou a cítila som sa tak trochu aj ako “doma” pretože moje prvé 2 host rodiny sú práve z tejto oblasti. Dalšie ráno nás čakala 5 hodinová cesta do mesta znovu v inom štáte, Rajasthan, Mount Abu, v ktorom sme mali oslavovať jeden z najhlavnejších festivalov Indie: Holi. Inak známy aj ako festival farieb či festival pri ktorom máš nechať veci, ktoré už sú minulosťou. Teda po ubytovaní na hotel sme šli na najvyšší “point” pozorovať západ slnka. Bolo zaujímavé vidieť ako si miestny ľudia privyrábali spôsobom, že ponúkali ľudí vyviesť do kopca v doslovnom vozíku, ktorí oni sami tlačili.
Ďalšie ráno sme si všetci privstali aby sme mohli ísť “hrať” festival tak rovno po raňajkách sme sa presunuli do priestoru, ktorý sme mali určený na oslavu a neskôr pri prehováraní a nekonečnom prikyvovaní sme si vydobyli aby sme mohli ísť tento festival oslavovať vonku medzi domácich ľudí. Bol to neopakovateľný pocit. Jednoducho niečo nádherné. V tom momente som nemyslela absolútne na nič a len si užívala ten pocit. Farbu som mala až za ušami a to doslovne! V meste na seba každý mával a kričal Happy Holi tak samozrejme, že sme nemohli zaostávať haha. No najťahžšia časť toho celého prišla keď sme to všetko museli dať zo seba dole a znovu vyzerať ako normály ľudia haha. Úprimne, ak som neminula minimálne polku šampónu tak vážne neviem. Jednoducho som to potom vzdala a farbu mala na sebe aj nasledujúce dni…
Nasledujúce 2 dni sme strávili, pre mňa v najkrajšom meste celého tripu….Jaipur – Pink City. To mesta má niečo do seba. Síce nám tam na chvíľku spŕchlo čo nám trochu znemožnilo hýbať sa po meste no to mi absolútne nevadilo. Stará architektúra tohto mesta kde väčšina budov boli v “ružovom” tóne a práve aj toto mesto zohrávalo rolu v tom keď som začala snívať o Indii. Na obed sme mali miestne street food z malého kumbálku kde by to hygienou zrejme neprešlo no za 0,50Eur som sa v živote ešte lepšie nenajedla! Po Jaipure prišlo ďalšie z mojich obľúbených miest v Indii…Jaisalmer- Golden City, bol pre mňa v jednoduchosti šok. Je to mesto uprostred ničoho. Uprostred ničoho no stále nádherné mesto obklopené púšťou na ktorej sme aj jednu noc prespali. na púšti som bola po prvý krát a za každým som len ostala v nemom úžase. Jazdenie Jeepmi po dunách, kde sme sa skoro vyvrátili, hranie tradičnej indickej hry uprostred ničoho. Či neskôr v noci pozorovanie hviezd. Jednoducho som našla ďalšie nebo na Zemi! No nezaobišlo by sa to samozrejme bez zlých zážitkov ako napríklad, odpadu v strede púšte či návštevy doktora keďže som sa od narodenia zrejme ešte stále nenaučila poriadne chodiť haha. Dokonca som si pospala na streche reštaurácie pretože bolo príliš horúco a ja som bola príliš lenivá aby som sa niekam pohla…
Po tom ako som musela dať tomuto miestu zbohom sme nasadli zas a znova na vlak smer Jodhpur. Oproti predchádzajúcim mestám to nebolo nič extra no stále to malo aspoň kvalitné hinduistické chrámy či pevnosť. Na pevnosti sme sa mohli rozdeliť na skupinku so sprievodcom alebo bez. Tento krát som sa dala do skupinky bez sprievodcu, slúchadlá do uší a vybrala som sa sama objavovať. Bola to taká pohodka…teda až na to keby sa ma každú chvíľu nesnažil niekto odfotiť a ver mi, po toľkých mesiacoch to už nie je nič príjemné…Takmer by som aj zabudla! Keďže mesto je len pár kilometrov od Pakistanských hraníc tak sme sa vybrali na večerné zvesovanie vlajok na Indickej a Pakistanskej strane. Bolo to niečo šialené. Na indickej strane bolo tisícky ľudí, ktorý prišli a kričali “HIndustan, hindustan…”, neskôr predsúpila čestná stráž, brány medzi Indiou a Pakistanom sa otvorili, navzájom sa pozdravili a znovu sa zatvorili. Viac menej môžem povedať, že som bola takmer 10 metrov od Pakistanu!
Z Jodhpuru sme sa konečne premiestnili do nového štátu Punjab kde ľudia nosia turbany na hlavách a majú asi ten najlepší výber non-veg jedla v Indii! Podvečer sme dorazili do Armitsaru, mesta, ktoré je známe práve pre Golden Temple, ktorý bol taktiež jeden z top vecí/miest, na ktoré som sa počas tripu tešila najviac! Šli sme teda do toho chrámu ešte večer aby sme mohli vidieť jeho úžasné podsvietenie. Pred vstupom tam si musel každý jeden človek zakryť hlavu nejakou šatkou alebo pokrývkou, ktorú vonku ponúkali na každom rohu! Golden Temple je zároveň aj miesto kde sa denne vydá vyše 15 000 porcií jedál, pre ľudí ktorý sa tam prídu najesť. Zadarmo, samozrejme. Na večeru sme mali možnosť vybrať si či pôjdeme niekam von alebo budeme jesť priamo tam. Prekvapivo sme si dali večeru tam a beriem to ako veľmi silný zážitok. Všetci tí ľudia, ktorí tam niekedy strávia aj celé dni naberaním jedla sú dobrovoľníci a robia to s radosťou rešpektom….Na ďalší deň sme mali rozchod v meste a keďže mi pár hodín v tom chráme nestačili tak som tam zašla znova, tentoraz za bieleho dňa v najväčších horúčavách. Nie je to úplne najlepší nápad, nenatrieť sa opaľovacím krémom no aspoň som si to tam pochodila a potom spokojne šla späť.
Cesta z Armitsaru do ďalšieho miesta bolo o trochu iná. Nespali sme v hoteli, nešli sme nočným vlakom. Strávili sme takmer 16 hodín v autobuse! Nie že by to nebola sranda len nezatvoriť oko ani na 10 minút a sedieť v kŕčoch už vážne prestávala byť sranda haha! No stálo to za to. Dorazili sme do hôr, kde som po prvý krát čo som v Indii videla sneh! Bolo to niečo úžasné a konečne som sa cítila aspoň troch ako doma. Všade naokolo hory, neuveriteľná zima a úžasné výhľady….Manali, tak sa volala oblasť v ktorej sme mali stráviť nasledujúce 2 dni. Väčšina ľudí tam boli Tibeťania tak sme navštívili budhistický chrám a neskôr mali rozchod po meste až do večera tak o zábavu bolo postarané. Niekedy je pekné len tak chodiť po tých najmenších uličkách a užívať si len ten pocit!:)Nasledujúce ráno v raji, ako som nazývala toto miesto sme šli na “snow point” niekam vysoko do hôr a zrejme by som si ani neodpustila keby odmietnem ponuku lyžovania v Himalájach! AK si predstavuješ nejaké vleky, lanovky tak si na omyle. Ak chceš lyžovať tak si to musíš všetko krásne vyšliapať haha!
Ďalšie, po 16 hodinovej ceste autobusom kde som si už radšej ustlala na zemi nasledovalo mesto Rishikesh. V čom je to mesto tak zaujímavé? Preteká ním rieka Ganga, najväčšia a najsvätejšia rieka Indie. Pamätám si ako mi ešte mamka vravela nech do tej vody ani radšej nenamočím nohy haha. Samozrejme, že som ju poslúchla a rovno do nej celá skočila! Splavovali sme sa po rieke a v tak horúcom počasí sa nedalo odmietnuť neskočiť do vody! Večer sme ostali v meste na večernú modlitbu k rieke, tzv. puja (pudža), kde sa zišiel húf ľudí v chráme a modlitba začala. Oh áno v ten večer sme spali v stanoch tak ešte večer sme mali možnosť opekať alebo pozorovať hviezdy, tak ja som šla celá vyčerpaná do istoty spať haha.
A čo Delhi? Byť v Indii bez toho aby som tam nebola? Nemožné! haha. V Delhi sme sa zdržali 2 dni kde sme v jeden večer len šli na rýchlu večeru a späť na hotel no na ďalší deň sme navštívili bránu Indie, znovu nejakú pevnosť a Lotus Temple…jeden z najmodernejších chrámov čo som doteraz v Indii videla. Po 2 dňoch v Delhi sme mali skorý budíček o 4 ráno, keď sme šli na vlak do Agry. Pre tých čo nevedia tak práve v Agre je jeden z divov seta, Taj Mahal. Ďalší splnený sen. Pocity, ktoré som v sebe mala z toho, že uvidím tento skvost sú neopísateľné. Akoby som spojila nadšenie a strach dokopy, no stále by to nebolo ono. Síce tam bolo nespočetne veľa ľudí no ani to mi nepokazilo náladu a iba som sa kochala tou nádhernou architektúrou.
A je tu posledný deň…..Posvätné mesto Varanasi, ktorým preteká rieka Ganga pri ktorej sa ľudia nechávajú spaľovať na popol, v ktorej sa ľudia každé ráno modlia a umývajú, do ktorej sa nechávajú pochovávať ľudia….Toto je Varanasi. Kde silne veriaci hinduisti veria, že ľudský popol je to najsvätejšie čo môže na zemi byť a tak sa ním natierajú, nie nadarmo sa nazývajú “hinduistický kanibali”. Bolo to niečo tak silné, desivé a úžasné, že doteraz neverím ako…No jednu vec musím uznať, sledovať Východ slnka v strede rieky na loďke je ďalšia vynikajúca vec, ktorú sa oplatí zažiť! Dúfam, že po tomto si si dostatočne uvedomil ako je Severná India úžasná plná architektúry a že je možné sa behom pár dní ocitnúť na púšti a následne na to lyžovať v Himalájach. Samozrejme, že to nebolo úplne bezpečné a nie všetko bolo bez chyby. Aspoň som dokázala vidieť ako sú kultúry v Indii totálne odlišné hah!
Další články od Míši
