Prešli ďalšie tri týždne mojej výmeny, a ja som si povedala, že by bolo znovu na čase niečo napísať, aj keď vlastne neviem čo. Niežeby sa nič za tých pár týždňov nedialo, ale skôr neviem čo sa deje vo mne a ako sa ku všetkému postaviť a vyjadriť, ale poďme na to a začnime ďalšími novými zážitkami.
V sobotu, týždeň po ceste do Chiquitánie sme sa s mojimi host rodičmi a Sarah vybrali na výlet. Skoro ráno sme vyrazili z Tariji na západ do vysokých hôr. Prechádzali sme kľukatými cestami, každým metrom bližšie k tmavým mračnám, až mi začalo byť trošku zle. Musím povedať, že na zmenu nadmorskej výšky je moje telo citlivé, ale keď sme vystúpili ešte trošku vyššie a dostali sa na náhornú plošinu, bolo mi lepšie.
Počasie bolo zrazu slnečné, zem zelenšia a ja som sa nestačila diviť, aké krásna je Bolívijská zem. Po dvoch hodinách cesty sme sa dostavili na miesto zvané Lagunas de Tajzara v bez mála 3800 metroch nad morom. Dychberúce scenérie, čerstvý vzduch, pieskové duny, voľne žijúce plameniaky či lamy (keď sme ich zbadali, takmer sme sa rozplakali), no skrátka bola som šťastná a očarená tou nádherou. Zaujímavosťou je, že tam okrem nás nikto nebol, čo ma trošku zarazilo, pretože to bolo jedno z najkrajších miest, aké som kedy videla a nie je to od Tariji až tak ďaleko.
O týždeň na to som mala úžasnú možnosť spoznať ďalšiu časť kultúry, a to tak, že som bola na bolívijskej svadbe. Ženil sa môj host bratranec. Svadba ako taká ma trošku sklamala, chýbali na nej akékoľvek tradície a nemalo to nijakú organizáciu ani program. Proste len prídete, jete a tancujete. Na omši som bohužiaľ ničomu nerozumela, ale bola pekná. Aj tancovačka bola dobrá, no tá najlepšia časť prišla o jednej v noci, keď som chytila kyticu. Bola som z toho v šoku, tak snáď mi to prinesie šťastie.
Minulý víkend som strávila s mojou host rodinou v Cochabambe (Kočabambe), treťom najväčšom meste v Bolívii. Štrnásťhodinovú cestu autobusom po bolívijských cestách (slovenské sa mi už nezdajú až také zlé) sme na poslednú chvíľu vymenili za jednohodinový let z Tariji, chvalabohu. Bývali sme u mojej host tety, vo veľmi bohatej štvrti. Poviem vám, že také domiská pokope na Slovensku asi ani nenájdete. Sociálne rozdiely sú tu naozaj obrovské a tým pádom sa aj razantne mení životný štýl rôznych Bolívijčanov. Príde mi to naozaj fascinujúce, možno aj trochu smutné, ale spoločnosť je tak nastavená, takže priveľká ľútosť by asi bola zbytočná. Ale späť k výletu. Cochabamba sa mi naozaj veľmi páčila, je to o dosť väčšie a modernejšie mesto, ako Tarija.
A ako sa inak mám? Ťažko povedať, ťažko sa vyjadriť. Mám sa dobre, žijem svoj sen, ale cítim, že všetko sa začína meniť, vrátane mňa. Uvedomila som si to v posledných týždňoch, a až som sa toho mierne zľakla. Neviem to popísať úplne konkrétne, ale cítim, že dospievam, že sa kryštalizujú moje názory na mnohé veci a viem, že vo veľa situáciách by som sa teraz zachovala veľmi odlišne ako pred tromi mesiacmi, keď som ešte spala vo svojej milovanej posteli v Košiciach. Samozrejme to vnímam pozitívne, ale predsa len, je trošku náročné sa s tým všetkým vysporiadať, je toho neskutočné množstvo. Predstavte si, že zo dňa na deň vystúpite z lietadla na opačnej pologuli a musíte hodiť za hlavu svoj život, ktorý ste budovali 16 rokov, a začať odznova. Nemáte nič a na všetkom, aj na tých najväčších maličkostiach musíte pracovať. Je to výzva, je to dobrodružstvo, veľmi veľa ma to za tie tri mesiace naučilo. Takže ak to číta niekto, kto váha či ísť do zahraničia, hovorím vám jednoznačne áno!
Další články od Natálie
