Hola! Prichádzam s novým článkom. Bude to poriadne zaujímavé, pretože som absolvovala cestu po Bolívii, teda navštívila všetky úžasné a krásne miesta ktoré ukrýva táto čarovná krajina. Ešte pred cestou sa ale stalo niečo, čo pre mňa znamená veľmi veľa, a to, že som sa nechala ostrihať. Nemôžem uveriť, že som naozaj nabrala odvahu na takú radikálnu zmenu, vlastne som na to ani nebola pripravená. V tomto úžasnom, spontánnom a šialenom rozhodnutí ma podporil môj kamarát Coco a som mu za to nesmierne vďačná. S vlasmi odišlo aj veľa negatívnych myšlienok a posunulo ma to zase o niečo ďalej. Môže sa to zdať ako úplne nepodstatná vec, ale každé dievča mi určite dá za pravdu, že je to naozaj big deal. Zmena je život, a to je heslo pre celú výmenu, takže, prečo nie? Navyše som moje vlasy darovala do nemocnice pre choré detičky, takže to mi spravilo ešte lepší pocit.
Teraz už ale k ceste, ktorá vás pravdepodobne zaujíma viac, ako moje vlasy. Pre výmenných študentov z Tariji, a teda aj pre mňa, sa výlet začal pohodlne u nás doma, v našom meste. Výmenný študenti z celej Bolívie prišli v piatok večer a hneď z letiska sme išli navštíviť planetárium, kde sme mohli vidieť mesiac z veľmi blízkej vzdialenosti a taktiež nám vysvetlili ako vyzerá nočná obloha v Tarije v aktuálnom ročnom období. Nasledujúci deň, v sobotu, sme sa vybrali spoznať “ruta del vino“ v preklade vinársky okruh. Tarija je v Bolívii slávna pre víno, ktoré je tu najlepšie a taktiež sa ho tu vyprodukuje najviac.
Poobede sme sa prešli po meste, navštívili tie najdôležitejšie miesta, ako námestia, kostol San Roqué, či múzeum s kostrami dinosaurov. Keďže som už všetky miesta veľmi dobre poznala, cítila som sa veľmi pyšná na moje mesto haha.
V nedeľu ráno sme išli do dedinky San Lorenzo, do múzea, ktoré bolo domovom dôležitého Bolívijského revolucionára. Taktiež sme ochutnali všetky tradičné múčniky z tejto oblasti. Potom sme sa vyviezli spoznať jazero San Jacinto, El Valle a Coinata ,čo je krásne miesto s malými vodopádmi – všetky miesta som už samozrejme poznala vďaka mojej úžasnej host rodine.
Poobede sme už len išli na letisko a odleteli do Sucre v najmenšom lietadle, v akom som išla v mojom živote. Bolo to trošku strašidelné, ale sedela som s Mai z Francúzska, takže let bol fajn. Z letiska v Sucre to bolo asi trištvrte hodinu do mesta autobusom. Večer sme sa už len najedli a boli spolu na hoteli z ktorého bol úžasný výhľad na celé mesto.
Ďalší deň sme spoznávali krásy Sucre, hlavného mesta Bolívie. Je to architektonicky naozaj krásne, historické mesto. Celé centrum je biele a čisté, nie veľmi veľké, takže sa dá chodiť veľa pešo. Navštívili sme aj múzeum zamerané na textilnú výrobu, baníctvo, horniny a šperky v Bolívii, čo bolo veľmi zaujímavé a pekné. Podvečer sme sa vybrali do múzea a továrne na čokoládu, keďže práve tým je v Bolívii známe Sucre. Večerali sme poblíž námestia, ktoré už bolo posiate vianočnou výzdobou.
Ráno nás čakal presun do mesta Potosí. Po ceste sme sa zastavili ešte v Sucre na prehliadku múzea dinosaurov, kde mali makety v životnej veľkosti, až to naháňalo strach. Múzeum je postavené hneď vedľa cementárne, keďže v minulom storočí, keď začali na výrobu cementu využívať tunajšiu horu, objavili obrovitánske nálezisko stôp dinosaurov. Samozrejme sa toto nálezisko zachovalo a skúma sa, a my sme ho mali možnosť vidieť rovno z múzea. Je to naozaj veľmi fascinujúce, pretože prakticky v celej Bolívii, aj v Tarije sa objavili mnohé pozostatky z tejto doby.
Cesta do Potosí trvala autobusom asi štyri hodiny. Štyri hodiny plné krásnych výhľadov a stúpania do veľmi veľkých nadmorských výšok. Keď sme dorazili do mesta, bolo to presne také ako som čakala. Veľmi pochmúrne, trošku dramatické a ešte aj s oblačným počasím s búrkou v pozadí. Poviem vám, toto mesto má veľmi zaujímavú atmosféru, čo sa mi páčilo.
Videli sme mnoho lám a potom sme sa zastavili pri kaňone, kde sa ich pásla asi stovka, takže sme sa za nimi naháňali, fotili a bolo to skrátka krásne. Bohužiaľ sú hanblivé, takže pohladkať sa nedali. Pokračovali sme v ceste, užívali si výhľady, keď zrazu sa typ hory s žltým porastom úplne zmenil na tehlovo červené skaly v ktorých sa odrážali popoludňajšie slnečné lúče. Pomaly sa stmievalo, videli sme nádherný západ slnka medzi kopcami, no ja som sa nevedela vynadívať. Keďže v Bolívii okrem veľkých miest, a miniatúrnych dediniek bez elektriny nič nie je, po západe slnka zavládne úplná tma. A práve vtedy sme mohli vystúpiť z autobusu a sledovať hviezdy. Bolo to niečo neskutočné. Až som sa rozplakala od dojatia. Vidieť bola úplne celá nočná obloha, mliečna dráha, a jemné siluety hôr na vôkol. Absolútne fascinujúce a neopísateľne krásne. Po príchode do Uyuni sme sa ubytovali v hoteli a unavení sme zaľahli do postelí.
Salar de Uyuni. Miesto, na ktorého návštevu som sa tešila asi najviac z celej cesty. Je to najväčšie soľné jazero na svete, z ktorého sa na viac ako deväť mesiacov v roku stáva soľná púšť s rozlohou v nadmorskej výške viac ako 3600 metrov. Vstali sme, naraňajkovali sme sa, natreli sa poriadnou vrstvou krému proti slnku s faktorom 60 a vyrazili na toto veľké dobrodružstvo. Naša prvá zastávka bola na cintoríne vlakov, čo je v podstate miesto hneď za mestom, kde sa nachádzajú pozostatky koľajníc a vlakov, veľmi zaujímavé miesto so zvláštnou emóciou.
Další články od Natálie
Outbound 2018/19 Bolívie
