Najlepšie letné prázdniny v živote

Cestou okolo Bolívie na konci novembra sa mi oficiálne začali letné prázdniny, takže po návrate v decembri ma už školská lavica nečakala. O program som ale postarané mala hneď od začiatku voľna, keďže v mojej škole sa konala ceremónia pre žiakov posledného (maturitného) ročníka, kde im rozdávali diplomy a gratulácie. Keďže Sarah bola v poslednom ročníku, tak nás, výmenných študentov pozvala, aby sme sa prišli pozrieť. Bolo to veľmi pekné a predsa len niečo nové, čo na Slovensku nemáme, čo je škoda… No a večer nás čakala veľká párty v krásnom hoteli, niečo ako stužková, všetky dievčatá v svojich najlepších a najdrahších šatách a veľmi veľa hostí. Stretla som tam aj niektorých spolužiakov z mojej triedy, takže sme si to všetci užili.

Nasledujúci deň som mala veľmi náročnú úlohu, a to zbaliť všetky moje veci a odsťahovať sa z prvej host rodiny do novej. Veľmi som sa toho obávala, pretože som nechcela odísť z miesta, v ktorom som sa zabývala, cítila sa ako doma a mala som rada všetkých až po slúžku, s ktorou som veľmi často konverzovala. Keď som zatvárala posledný kufor už som to nevydržala a začala som plakať. Veľmi. Išla som za sestrou, za všetko som sa jej poďakovala a plakala som ešte viac. S rodičmi sme si dali čaj, prišli aj moji starí rodičia a aj moja nová host rodina. Vystískala som všetkých, nasadla do auta, zamávala psíkom, domu, záhrade a presťahovala som sa o dve ulice vyššie. Haha šťastena sa postarala o to, že so Sawyerom sme si vymenili rodiny, ktoré obe bývajú v centre, takže prostredie sa našťastie takmer nezmenilo.

V polovici januára ma moja host rodina vzala na výlet. A to nie len tak hocijaký. Išli sme totiž za hranice Bolívie, do Argentíny. Po plánovanom odchode o piatej ráno sme “nečakane“ vyrazili o druhej poobede, čudujem sa že ma to vôbec prekvapilo. A to som si dala budík na ôsmu, lebo som si povedala, hmm povedali o piatej, tak to bude tak o desiatej. Nuž, omyl. Cesta po hranicu bola super, príroda sa stále viac a viac zelenala, išli sme v kopcoch, naozaj veľmi pekné. Po troch hodinách sme dorazili do mesta Vermejo na argentínsko- bolívijskej hranici. Mesto je veľmi špinavé a škaredé, len samý trh s čímkoľvek, takže asi aj pomerne nebezpečné. Hranicu tvorí most cez rieku, ktorý je do polovice namaľovaný farbami Bolívie a druhá polovica je ako vlajka Argentíny. Cez kotrolu sme prešli v poriadku a už sme len pokračovali ďalšie štyri hodiny do mesta Salta. Privítali sme sa s tetou u ktorej sme bývali a na druhý deň sa vybrali na menšiu obhliadku mesta.

Vyšli sme na výhliadku, aby sme videli celé mesto, a potom sme išli do obchodného centra. Prečo? No predsa pretože pre ľudí z Tariji je McDonalds alebo podzemné parkovisko niečo čo poznajú len z Youtube, takže nemohla chýbať návšteva jedného z nich každý deň. Moji host bratia hneď museli skúsiť porovnať Burger King s McDonaldom, lebo to teraz frčí na internete. Každý večer sme navštívili nejakých rodinných príbuzných, tety a ujov, čo bolo veľmi unavujúce, keďže v Argentíne je podobne, ako na juhu Európy, zvykom, že sa večeria veľmi neskoro a rozpráva sa najmenej do druhej rána. A Argentínčania rozprávajú veľmi veľa, veľmi nahlas a s veľa emóciami. Na druhej strane som sa ale mohla informovať o veľa zaujímavých veciach z politiky, života a kultúry v tejto krajine, čo bolo veľmi fascinujúce, lebo život je tu naozaj úplne iný, ako v Bolívii. Jeden večer sme aj so Sarah, ktorá bola v tom istom čase so svojou rodinou v Salte išli na miesto, ktoré sa nazýva Peňa a je to vlastne predstavenie kapely či tanečníkov v reštaurácii, pri dobrom jedle a pití. Po štyroch dňoch v Argentíne sme sa vrátili späť do Tariji, a ja som sa cítila znovu tak šťastná a pokojná, že som opäť doma, a že uvidím svojich kamarátov a užijem si posledný týdeň prázdnin.