Žitie v Bolívii bolo zaujímavé, vyžadovalo si obrovskú otvorenosť voči novým, zvláštnym veciam, pretože kultúrne šoky som dostávala každodenne, ale bola som z nich taká nadšená, že som ich vlastne ani nepovažovala za šoky. Drobnosti, ktoré menia pohľad na svet o 180 stupňov každému, kto ich zažije. Nikdy som si nemyslela, že torta sa môže krájať inak, ako ju krájame doma. Veď predsa klasicky, na trojuholníčky, nie? Bola som v nemom úžase keď na prvej narodeninovej oslave, ktorú som navštívila, krájali tortu tak, že najprv v strede vyrezali valček, a potom odrezávali kúsky po jeho obvode. A bolo to tak na všetkých narodeninových oslavách.
Autobus
Cesta autobusom nikdy nebola jednoduchšia. Bez cestovného poriadku a vyznačených trás autobusov mi ako neskúsenej cudzinke nezostávalo nič iné, ako sa opýtať ľudí na ulici, kade chodí autobus. Zastávky neexistujú. Proste sa len postavíte na nejaké miesto, kade prechádza autobus, a zastavíte ho mávnutím rukou, ako taxíky v New Yorku. Po nastúpení zaplatíte ledva trinásť centov a sadnúť si môžete napríklad aj dopredu k šoférovi, možno prehodíte pár slov. Rozbité predné sklo, či káble trčiace všade naokolo sú bežnou záležitosťou, ktorú môžete úplne odignorovať, zato dobré rádio s latinskou muzikou v žiadnom prípade nesmie chýbať. A keď chcete vystúpiť, jednoducho zakričíte na šoféra a on vám zastaví hoci aj v strede štvorprúdovky.
Reggaeton hrá všade
V Bolívii nie je možné nemilovať reggaeton, latinskú hudbu, ktorej textom by som najradšej nerozumela, a ktorá hrá všade, ale úplne VŠADE. Zo začiatku sa vám nepáči, potom vám lezie na nervy, následne ju začnete milovať a potom ju počúvate už aj v sprche. Nechápem, ako každý v Bolívii môže tak dobre tancovať. Je to veľmi nespravodlivé. Pozitívum je, že ľuďom je úplne jedno či tancujete dobre, hlavne že sa zabávate a že sa vám u nich páči.
Tarija, môj bolíviský domov
S mojimi kamarátkami, na rozlúčkovej párty, ktorú pre mňa urobili
Len tak chodiť po ulici
Sedieť s kamarátmi doma? Nemysliteľné! Veď treba ísť na námestie a prechádzať sa dookola. Na tom istom mieste, každý deň. Zo začiatku sa mi to zdalo absurdné, chodiť stále dookola po trase asi 200 metrov, no po niekoľkých mesiacoch som ja volala moje bolívijské kamarátky, aby sme išli na námestie. Spoznala som tam množstvo ľudí z celej Tariji, a potom sme sa náhodne stretávali všade, kam som išla. V Bolívii sa poznajú všetci so všetkými, až mi to pripadá ako science fiction.
Veľká zábava je aj vyjednávanie cien na ulici. V podstate nič nemá fixnú cenu, nikde sa nedá platiť kartou a ak som náhodou niekde dostala bloček, bol len ručne písaný. Trik je stále sa usmievať. Ľudia v Bolívii sú veľmi milí, ak aj vy ste milí k nim. A ak im nenavrhnete príliš nízku cenu, čo som sa naučila časom. Ak zvládnete tieto dve veci, prakticky všetko dostanete lacnejšie, ako by to naozaj stálo. A toto sú len jedny z mnohých súčastí bežného bolívijského života. Milovala som to.
Milovala som len tak chodiť po ulici, vnímať všetky farby, vône, často som sa pristihla, že sa len tak usmievam od ucha k uchu. A popritom počúvať latinské rytmy v slúchatkách, samozrejme. Každý deň sa rozprávať s kamarátkami o všetkom, lízať zmrzlinu a tancovať až do noci. Nosiť školskú uniformu a netrápiť sa tým, či vyzerám perfektne.
Tety predávajúce tradičné koláčiky
Na námestí s kamarátmi počas karnevalu
V Bolívii je život veľmi iný, ako na Slovensku, a každému by som dopriala zažiť takú zmenu, aspoň na chvíľu. Zabudnúť na starosti a celé dni sa smiať. Tak by som to opísala. Som doma ani nie tri týždne a už mi chýba, že banán je sladký aj bez toho aby bol prezretý, že sa ľudia stále usmievajú a aj neznámy človek mi na ulici povie, že dnes vyzerám pekne. Chýba mi všetko. Treba ísť ďalej a žiť život tu, na Slovensku, pretože tu patrím, a tu je to miesto, kde musím (aspoň na teraz) žiť.
Ďakujem za všetko, čo som v Bolívii zažila, videla, spoznala, ďakujem za každého jedného človeka, ktorý sa mi priplietol do života. Ďakujem za to, kto som, a kým som sa v Bolívii stala. Ďakujem mojim rodičom a Rotary za to, že mi umožnili zažiť ten najlepší rok môjho života.
Další články od Natálie
Outbound 2018/19 Bolívie
