fbpx

Pokračovanie rozprávania o mojej ceste po Bolívii je tu! Tak sa pohodlne usaďte a začíname!

Cesty vlakom z Uyuni do Orura som sa úprimne obávala, pretože vlaky nie sú v Bolívii práve bežnou záležitosťou. Moje obavy sa bohužiaľ naplnili. Bolo to niečo otrasné. Cesta trvala okolo siedmich hodín, z ktorých som spala asi dve, celú dobu sa to hojdalo, prepadávalo, išlo to pomalšie ako traktor na cestách prvej triedy a bola tam neskutočná zima. Takto nejako si predstavujem vlaky z 19. storočia. Keď som sa zobudila asi o šiestej ráno, nachádzali sme sa v krásnom prostredí hôr s žltým zakrpateným porastom, kde-tu malé chudobné dedinky. Prechádzali sme okolo obrovských vodných kaluží, po ktorých sa prechádzali stovky ružových či bielych plameniakov. Bolo to nádherné, unikátne a hneď mi to zlepšilo náladu. Ako sa vlak približoval, plameniaky otvorili krídla v vzniesli sa do vzduchu. No skrátka, nádhera. Dorazili sme do Orura, maximálne dobití a bez nálady. Mali sme raňajky, prešli sme sa po meste, navštívili sme katedrálu a bane, čo bolo zaujímavé až trošku strašidelné. Potom sme vyšli na vrchol mesta k miestnej panne, odkiaľ bol výhľad na celé Oruro.

Je to mesto, ktoré taktiež leží vo vysokej výške, je veľmi špinavé a nie zrovna zaujímavé či pekné pre turistov. Mne sa ale celkom páčilo, a bola to taký pravdivý, poriadne chudobný obraz Bolívie. Poobede sme sa už vybrali na cestu autobusom do La Paz. Najprv som sedela s Hansim, výmenným študentom z Nemecka, ale keďže to bol autobus ako doprava medzi mestami, Hansiho vyhodila z miesta jedna staršia pani indiánka. Tak si hovorím, no super, teraz sa budem štyri hodiny nudiť. Samozrejme som sa jej prihovorila, mala som pre ňu prichystaných veľa zaujímavých otázok, no tu som zistila, že pani nerozprávala po španielsky, len quechua (kečua), čo je jeden z najpoužívanejších pôvodných jazykov v Bolívii (dokopy je ich 36). Takže nič z toho, no. Celú cestu som teda prespala.

Do La Paz sme dorazili podvečer, ubytovali sa v zatiaľ najluxusnejšom päťhviezdičkovom hoteli, až sme sa cítili divne a príliš nóbl, na to že sme len banda dobrodružných deciek, ale poviem Vám, že v Bolívii sa ani za takouto úrovňou nedá schovať latinskoamerická mužská povaha. Na večeri som nevedela nájsť svoj telefón (ako vždy) a na izbe som ho tiež nemohla nájsť. Tak som sa obrátila na recepciu a dala som im moje číslo, aby mi skúsili zavolať, či sa náhodou neobjaví. Nakoniec som svoj mobil našla na izbe (ako inak) a o pár dní mi pán z recepcie napísal ako sa mám, či stále cestujeme a podobne. Už som si na to v Bolívii aj celkom zvykla, no od zamestnanca päťhviezdičkového hotela by som to teda nečakala haha, aspoň že už ho nikdy v živote neuvidím.

Nasledujúci deň sme hneď od rána išli spoznávať La Paz. Geograficky je to neskutočne zaujímavé a unikátne mesto, pretože je to akoby diera v náhornej plošine, ale v tejto diere sú ďalšie kopce, na ktorých sú postavené budovy. Ako prvé sme sa pozreli na unikátne eróziou tvarované skaly, medzi ktorými sú postavené turistické chodníky. Nachádza sa to ale v meste v obklopení domov, čo vytvára veľmi zvláštny dojem. Šoférovanie v La Paz je asi to posledné, čo by som tu chcela robiť, hlavne po stranách “diery”, kde sú cesty veľmi strmé a úzke, no ísť autobusom bol celkom adrenalín. Našťastie má La Paz jednu úžasnú vychytávku. Lanovky tu fungujú ako mestská hromadná doprava, lístok na ne je lacný a tak sa pohodlne dostanete z bodu A do bodu B bez zápchy a ešte aj s úžasnými výhľadmi. My sme sa zviezli po troch linkách a bolo to skvelé.

V sobotu sme mali naplánovaný ďalší skvelý výlet, a to jazero Titicaca. Cesta z mesta bola pomerne dlhá, pretože len dostať sa z La Paz a Alta trvá vyše hodiny. Najprv sme sa dostavili do mesta Copacabana nachádzajúce sa na pobreží jazera. Celá táto oblasť je veľmi dôležitá pre indiánsku kultúru a históriu. Pristavili sme sa na najväčšom ostrove pomenovanom Isla del Sol, v preklade slnečný ostrov. Vyšľapali sme až takmer na vrchol, kde sme videli lamy a alpaky. Následovne sme videli múzeum, kde nám ukázali, ako si Inkovia stavali domy, aké lode používali na dopravu po jazere a aj aké oblečenie nosievali. O krok ďalej sme stretli šamana, ktorý nám spravil malú omšu v Aymarčine (ďalší z indiánskych jazykov, pochádzajúci z La Paz) a dal nám aj požehnanie.

Nedeľa bola našim posledným dňom v La Paz. Nasadli sme do ďalšej lanovky, z ktorej bol výhľad na majestátne hory za mestom, ktoré musia mať až do 6000 m.n.m. Touto lanovkou sme sa dostali do mesta Alto, ktoré je vlastne plynule napojené na La Paz, ale nachádza sa na náhornej plošine po výške viac ako 4000 m.n.m a je taktiež obrovitánske. Je ale aj dosť chudobné, veľmi nebezpečné a vôbec nie je pekné. Odtiaľ sme išli autobusom do Tihuanacu, čo je starodávne čiastočne zachované indiánske mesto. Niečo ako Machu Picchu, len omnoho menšie.

 

Další články od Natálie

Pin It on Pinterest

Share This

Sdílejte tento příspěvek se svými přáteli!