Každý študent má iné zmýšľanie, je iný a aj naše výmeny sú iné. Niekto sa rozhodne ísť domov, niekto musí a niekto zostane na výmene. Každé rozhodnutie je v poriadku a to si treba uvedomiť.
Ja som mala ísť 14 marca do Arizony. Tešila som že si trošku oddýchnem od školy. Žiaľ to sa nestalo. Do Arizony som sa dostala ale moja škola mala takzvané ,, špeciálne prázdniny” na týždeň. Už počas môjho výletu som pociťovala ten tlak COVID-19. Atrakcie boli zatvorené, v reštaurácia sa najskôr mohlo sedieť len po 10 a neskôr vôbec.
Najťažšia vec
Najťažšia vec sa stala 4 deň. Prišiel mi email. Email o rozhodnutí môjho host dištriktu. Kvôli COVID-19 posielajú všetkých inbound študentov domov. Bolo ťažké to čítať a ešte ťažšie si to predstaviť. Veľmi smutný koniec mojej výmeny a rozhodne som si to tak nepredstavovala. Bola som tam s ďalšou výmenou študentkou z Chile. Obe sme sa snažili to zvládnuť a zvládli sme to. Rozhodli sme sa užiť si zvyšok našej výmeny a nášho výletu a netrápiť sa.
V nedeľu som sa vrátila domov. Svojím domov myslím Aspen. To mesto sa mi vrylo so srdca. Je krásne, malé a ľudia tam sú skvelí. Začal čas kedy som sa riešila iba ja v celom Rotary klube Aspen. Všetci sa snažili ma dostať najbezpečnejšou cestou domov. Ja sama neviem čo som chcela. Nechcela som odísť ale byť celý deň zavretá doma a nerobiť nič sa mi nepáčilo.
Ľudia hovoria že to isté budeš robiť aj na Slovensku, omyl ja na Slovensku nemá skoro žiaden čas. Ešte v Amerike predtým ako som odišla som zistila, že ak nabehnem na školský systém na Slovensku nebudem musieť robiť komisionálky z celého roka alebo iba z jedného pol roka aby som mohla pokračovať vo svojom štúdium. Aj to bol dôvod prečo som sa na môj odchod pozerala inak.
Už som nebola taká smutná ale snažila som sa nájsť pozitíva. Nájsť v tom niečo pozitívne a nájsť svoj pevný bod. Mojím sa stala škola. Čím viac som mala šancu sa sústrediť na školu, tým to bolo lepšie. Nemyslela som doma na smútok, Aspen alebo COVID-19. Dobiehala som školu, volala s rodinami alebo kamarátmi. Nevnímala som žiaden smútok.
Cesta domov
Chýbali mi niektorí ľudia ale nezrútila som sa. Ani počas cesty domov som nemala čas na to myslieť. Mojou prioritou bolo ničoho sa nedotknúť. Byť od ľudí čo najďalej a dezinfikovať všetko. Prišla som na hranice a nevládala som. Skoro som odkopla svoj kufor ktorý bol preplnený mojimi vecami. Nespala som celý deň a takmer nejedla. Jediné čo som chcela bolo vidieť moju rodinu a spať.
Moji rodičia ma asi okúpali v tej dezinfekcii. Nastriekali to všade a išli sme domov. Čakala ma 14 dňová karanténa. To isté platí aj pre moju rodinu. Na konci som si dala spraviť test. S hrdosťou môžem povedať, že som negatívna na COVID-19.
No pointa tohoto článku je iná. Chcem povedať, že rodičia, ostatní ľudia a všetci z Rotary si musia uvedomiť našu situáciu. My ten rok už nedostaneme späť a chápem že sa toho nikto z nás nechce vzdať. Myslím že v tomto čase nás treba hlavne podporiť v každom rozhodnutí a nie vyvíjať na nás tlak.
Další články od Natálie
