Sedím v kaviarni a rozmýšľam, ako by som do krátkeho článku zhrnula všetko o mojom pobyte v Tasmánii. Je divné byť po dvanástich mesiacoch strávených na druhom konci sveta konečne doma. Posledných pár týždňov som sa síce cítila akoby som bola jednou nohou v Košiciach a jednou v mojom druhom domove, v Hobarte. Opustiť kamarátov, host rodiny a miesto, ktoré mi tak prirástlo k srdcu, bolo veľmi ťažké. Naozaj je ťažké uveriť, že už to mám celé za sebou.
Pred viac ako rokom a pol som si vybrala Austráliu ako jednu z krajín, v ktorých by som strávila takmer 12 mesiacov dlhú výmenu najradšej. Nevedela som do čoho idem a čo mám očakávať, no nebála som sa. Bol to divný pocit.
Aj keď som niekde ďaleko od domova nikdy predtým nestrávila viac ako mesiac, príležitosť prežiť rok v inej krajine úplne sama ma veľmi lákala. Chcela som cestovať, spoznávať nových ľudí, zlepšiť sa v angličtine a jednoducho skúsiť niečo nové.
Nielen oceán a 17000 kilometrov, ale aj časový posun bol prekážkou medzi mnou a mojou rodinou a kamarátmi doma na Slovensku a to mi na začiatku pomohlo sa usadiť oveľa rýchlejšie.
Bola som naivná keď som si myslela, že svet v Austrálii je ako gombička. Zistila som, že každá krajina má svoje nedostatky. Ako aj na Slovensku, tak aj tam a v každej inej krajine ľudia nadávajú na systém pri pozeraní správ každý večer, na politikov, niektorí na cestách jazdia ako blázni a ani verejná doprava v Hobarte určite nepatrí medzi tie najlepšie a najorganizovanejšie.
Každodenné maličkosti vo vašom správaní, ktoré si človek ani neuvedomuje sa pre vás a výmene stávajú oveľa dôležitejšími keď zistíte že sveta ‘Iná krajina, iná kultúra,’ je naozaj pravda. Žiť s dvomi úplne odlišnými rodinami ma za ten rok naučilo byť nesmierne trpezlivá a prispôsobivá. Rodina je naozaj veľkou súčasťou vašej výmeny a ak odchádzate so zámerom si nájsť iba kamarátov vo vašom veku, to nie je ten správny prístup. Každý má v domácnosti iné pravidlá a zvyky a ja som sa tomu musela prispôsobiť. Ja som ale mala naozaj šťastie, čo sa rodín týka. Ja som mala pocit, že oni si hosťovať ma naozaj užívali. Ak budete poslušní, budú vás brať hore-dole po výletoch a naozaj si vytvoríte vzťah na celý život.
Keď som do Tasmánie priletela, na letisku ma privítali moji host rodičia a povedali mi, že si na ceste domov môžem sadnúť na predné sedadlo. Samozrejme, že som si nesadla na stranu spolujazdca, ale za volant. Takže to prvé, čo ma v Tasmánii „prekvapilo“ bolo, že jazdili na opačnej strane cesty a že volant nebol naľavo, na čo som bola celý život zvyknutá, aj keď to som už o Austrálii dávno vedela. Ďalšou zvláštnosťou bolo, že sa naozaj takmer každý usmieval. A tí, ktorí sa neusmievali od ucha k uchu alebo sa s vami nezačali len tak „randomne“ rozprávať, neboli Austrálčania. To ma potom naozaj sklamalo, keď som sa vrátila na Slovensko. Neviem čím to je, ale naozaj sa mi zdá, že my Slováci nie sme až tak priateľskí. Ich humoru som prvých 6 mesiacov vôbec nerozumela, ale myslím si, že so mnou väčšina výmenných študentov v tomto bude súhlasiť. Austrálčania sa neboja ich gigantických pavúkov, hadov… Na to som si musela taktiež zvykať. Na diaľnici v Austrálii nájdete mŕtve kengury každých 100 metrov a za celý rok som ich legendárnu frázu „gday mate“ alebo „goodday“ určite vypočula viac ako tisíc krát.
Výmena bola pre mňa neskutočne veľa radosti, smiechu, ale aj trápenia a sĺz. Bola plná zážitkov, na začiatku aj prebdetých nocí kvôli jetlagu.
Som naozaj rada a som veľmi vďačná za ten rok strávený v zahraničí a už sa veľmi sa teším na ďalšiu návštěvu.
Další články od Martiny
